NAŠE ZDRAVIE, NÁŠ OSUD – TO JE NÁŠ NÁHĽAD NA SVET, NÁŠ CHARAKTER

S.N.Lazarev a jeho „Diagnostika“ nesmie chýbať ani na pláži. Aj keď kniha pri búrke zmokla, 🙂 slniečko ju vysušilo a vzácna informácia v nej zostala. Myslím, že nasledujúci úryvok má vysokú výpovednú hodnotu.

Posúďte sami.
„NAŠE ZDRAVIE, NÁŠ OSUD – TO JE NÁŠ NÁHĽAD NA SVET, NÁŠ CHARAKTER.

Nesprávny náhľad na svet – to už je choroba.Spomínam si na prednášku v Charkove. Ľudia mi kladú otázky. V druhom rade sa dvíha muž.
– Môj syn má rakovinu, – hovorí, – je v kritickej situácii. Mohli by ste mu pomôcť? Môžte teraz previesť diagnostiku môjho syna?.
Rozumiem tomu človeku. Keď je choré a umiera vaše dieťa, sú to muky, ale zároveň vidím, že jeho duša je preplnená odsudzovaním ľudí, jeho duša uctieva duchovnosť, zásady, ideály. Je to preňho dôležitejšie, než láska, je to preňho nedotknuteľné. Povedané mojím jazykom, lipnutie na budúcnosti, ideáloch je obrovské. Možno, že čítal moje knihy, možno, že sa snažil niečo zmeniť, ale ja teraz vidím jeho podvedomie, a tam sa nič nezmenilo. Teda, buď neuveril, alebo zlenivel, alebo nečítal moje knihy. DIEŤA MNOHONÁSOBNE ZOSILŇUJE EMÓCIE RODIČOV.
Zaujíma ma, či mi otec uverí, keď mu teraz poviem, že jeho dieťa podvedome zabíja všetkých ľudí. Však odsudzovanie a urážka – to je vražda. A pri pohľade do očí muža chápem, že asi sotva.
Keď ma ľudia prosia, aby som sa podíval na nemocné deti, často sa obmedzím na ich rodičov. Aký zmysel má hodnotiť stav chorého dieťaťa, keď rodičia podvedome nenávidia seba, alebo iných? Ako môžu pomôcť svojmu dieťaťu, keď sa sami nezmenili?
– Neprekonali ste odsudzovanie ľudí, – hovorím mužovi. Nemôžte prijať traumatickú situáciu, nedokážete zachovať lásku pri krachu ideálov a nádejí. Keď sa dokážete zmeniť, pomôžete dieťaťu.
Vidím, že muž ma nechápe. Omráčený si sadá na svoje miesto, vyžaruje z neho fluidum nechápania.
Naše city – to je pole a my pociťujeme jeden druhého na akúkoľvek vzdialenosť. Ešte sa mi chce niečo povedať tomuto mužovi, ale brzdím sa. Zažil som to už mnohokrát
– JE ZBYTOČNÉ A DOKONCA ŠKODLIVÉ POMÁHAŤ TOMU, KTO NECHCE POMÁHAŤ SÁM SEBE.
Proste si predstavoval moju pomoc inak. A čo som mal povedať? Váš syn je zdravý, choďte domov? Tak to nejde.

Človek vidí svet takým, akým ho očakáva vidieť a aj keď sa realita odlišuje od očakávanej predstavy, človek sa chová v rámci svojho modelu. KEĎ DOMNIEVAME, ŽE VIDÍME OKOLITÝ SVET V JEHO REÁLNEJ SKUTOČNOSTI, NAIVNE SA MÝLIME.
Každá živá bytosť si vytvára emocionálny model okolitého sveta. Dá sa povedať, že je to jej obraz sveta. Jeho podpora a rozvoj zaberajú veľmi veľa energie. Ale v skutočnosti nevidíme reálny svet. Žijeme vo svete vytvorenom našimi myšlienkami a emóciami, reagujeme na svet v rámci nášho modelu a nemilosrdne odhadzujeme to, čo mu nezodpovedá. A keď sa náš model začína príliš líšiť od skutočnosti, stále agresívnejšie ho bránime, potom prepadáme skľúčenosti, ochorieme a umierame.
Človeka s úzkym, obmedzeným modelom sveta nazývajú hlupákom. Hlupák, trvajúci na svojom, – to je človek, ktorý sa nechce vyvíjať. Tento človek je odsúdený. A keď sa o takéhoto človeka bude starať štát, podporuje týmto spôsobom degradáciu, potom tento štát bude degradovať a umierať.
Spomínam si na citát z jedného časopisu.“Keď chceš pomôcť starčekovi – pracuj miesto neho! Keď chceš pomôcť majstrovi – neprekážaj! Keď chceš pomôcť hlupákovi – sám si hlupák!.“
V preklade to znamená, že človek so zúženým modelom sveta nebude počuť správne rady. Najprv musí byť jeho model narušený – to môžu spôsobiť choroby, nešťastia, nepríjemnosti. A len keď človek cíti, že jeho model je nereálny, otvára sa novej informácii. Je to jeho osobná, často mučivá voľba.