Zkuste po čtyřiadvacet hodin brát všechno tak, jak se to přihodí
Myslím, že ľudia si neuvedomujú, koľko posvätnej inteligencie sa skrýva v ich vyčerpaní, vyhorení, zúfalstve.
Všetci musíme byť niekedy v živote vyčerpaní, vyhorení, zúfalí a deprimovaní.
Všetci.
Niektorí uviaznu v bahne.
Iní sa pretĺkajú.
Je to tak trochu záhada, čo pomáha ľuďom pretlačiť sa do slávy a do svojej divokosti. Na okraj smrti, na okraj života. Bol som tam. Žil som tam mnoho rokov.
Falošné ja POTREBUJE vyhorieť. Túži zomrieť. Nie je skutočné.
Áno, naša neautentickosť potrebuje zomrieť. Hovoriť nie, keď myslíme áno, a áno, keď myslíme nie. Potláčanie nášho hnevu, aby sme vyzerali slušne. Tlačíme svoje zúfalstvo, aby sme vyzerali že sme“hore“.
Potláčanie našej sexuality, našich skutočných túžob, našich autentických túžob. Predstierať, že vieme, keď nevieme, alebo predstierať, že nevieme, keď naozaj vieme. Potláčanie múdrosti, intuície a poznania v našich útrobách. Predstierať, že sme duchovní, milí, láskaví, neodsudzujúci, tolerantní, silní, hoci v skutočnosti v nás vrie strach, odpor a hnev.
Snažíme sa vyhnúť sklamaniu tých, ktorých milujeme. Ale naša divokosť nás zachráni. Náš hnev, naša hrôza, naše výbušné zúfalstvo nás urobia celistvými, ak dokážeme tieto nepochopené energie stráviť.
Čím viac potláčame takúto nekonečnú tvorivosť, tým viac sme vyčerpaní a tým viac chceme zomrieť (žiť). Nebezpečenstvo spočíva v tom, že predpokladáme, že s nami nie je niečo „v poriadku“, keď sa cítime tak „negatívne“; považujeme to za nejaké svoje zlyhanie alebo slabosť a ďalej sa hanbíme za svoju hanbu, odtláčame svoju depresiu, odvraciame sa od týchto nekonečne inteligentných signálov, od týchto VÝZIEV K NOVÉMU ŽIVOTU. Áno, vo svojej nevinnosti odstrkujeme práve to, čo sa nás snaží zachrániť.
Liečime svoje pocity, snažíme sa ešte viac otupiť. Snažíme sa „ísť ďalej“. Snažíme sa „uvoľniť“. Alebo sa utápame a oddávame sa svojim pocitom, čím si vytvárame novú identitu „obete“. Existuje stredná cesta, priatelia. Otvoriť sa pravde o našom živote je desivé. Ale je to nevyhnutné. Niekedy sa musíme najprv popáliť, najprv sa nechať zraziť na kolená, upadnúť do úplného zúfalstva a bezmocnosti, vycestovať do podsvetia seba samých a povedať strašnú pravdu o „sebe“.
Musíme vysloviť svoju surovú pravdu a riskovať, že sa odcudzíme všetkým okolo nás.
Musíme byť ochotní konfrontovať sa so svojou najhlbšou osamelosťou a hnevom a riskovať, že stratíme svojich priateľov, rodinu, podporovateľov. Musíme podstúpiť riziko radosti.
Nasledovať volanie nášho srdca. Robiť malé kroky smerom k veciam, ktoré nás desia.
Musíme si dovoliť zomrieť… tomu, za koho sme sa považovali.
Zlomiť sa, vyhorieť, skoncovať s tými kecami… a dotknúť sa úžasného ohňa Pravdy.
Toto je cesta odvážnych a tých, ktorí už aj tak nemajú na výber.
Jeff Foster
zdroj: Ava Fleur
Súvisiace články
