Ruku na srdce: nedá sa poprieť, že každý jeden z nás má nejaký ten dôvod prečo neveriť. Všetci sme si zažili sklamanie, odmietnutie, a osamelosť. A všetci sme cítili bolesť vo vzťahoch. Všetci sme boli ranení, a snažíme sa vyhnúť sa tomu, aby sa to zopakovalo.
Vo vzťahoch to robíme tak, že si nedovoľujeme dôverovať, až kým sa necítime bezpečne. „Dôverovať“ sa stáva obranným mechanizmom – ak si daná osoba „zaslúži“ našu dôveru, s radosťou jej ju dáme.
To je dosť naprd.
Pretože požadovať po niekom, aby si „zaslúžil/a“ našu dôveru znamená to isté, čo chcieť po niekom, aby nikdy neurobil/a žiadnu chybu a nikdy nám nespôsobil/a nám nepríjemné pocity. A to je nevykonateľná úloha!
Nanešťastie vo vzťahoch neexistujú žiadne garancie. Jediné, čo sa v skutočnosti garantovať dá je, že sa pravdepodobne budeme niekedy cítiť ranení ľuďmi, ktorých milujeme.
Keď neexistujú žiadne garancie, čomu sa potom dá veriť?
Dôvera je rozhodnutie, ktoré treba urobiť s vedomím toho, že garancie neexistujú.
Dôverovať neznamená nájsť perfektnú dôveryhodnú osobu. Znamená to upísať sa tomu, že budem pracovať na bolesti, keď sa objaví.
Keď sa rozhodneme veriť tejto perspektíve, tak sa dôverovať stane omnoho jednoduchším.
Posunieme sa zo „snažím sa vyhnúť zraneniam“ (čo je nemožné) na uvedomenie si, že „zvládnem všetko, čo mi príde do cesty„.
Toto nám dodá silu (respektíve troška viac dôvery a trošku menej strachu).
Keď používame minulé skúsenosti ako dôvod neveriť (znova nenaletieť), tak tým zraňujeme seba. Zopakujem – všetci máme dôvod neveriť. Každý z nás má dlhý zoznam!
Ale tým, že sa od seba odvraciame, prehlbujeme problém – nedodáva nám to pocit bezpečia, ale drží nás to v osamelosti.
Takže ak sa bojíš dôverovať, čo sa s tým dá robiť?
Keď ťa niekto v minulosti zradil, je takmer automatické vnímať ich motívy, slová, konanie ako hmmm… povedzme, že istým spôsobom podozrivé. A tak si tajne budujeme obrannú stenu, cez ktorú sa nedostanú negatívne zraňujúce veci. Ale je tu ale! – Ani tie pozitívne.
Pocit, že nás niekto zradil, či sklamal, útočí na našu sebadôveru. Tá zas zohráva významnú rolu v našej schopnosti dôverovať. Ľudia, ktorí majú nižšiu sebadôveru, dôverujú druhým menej, v porovnaní s ľuďmi s vyšším sebavedomím.
Keď v prvom rade a predovšetkým(i) veríme sami sebe, vravíme tým, niečo ako: „nezáleží na tom, čo mi príde do cesty, dokážem to zvládnuť„. Je oveľa jednoduchšie dôverovať, keď viete, že nezáleží na tom, čo vaša polovička spraví, či aké obtiaže sa vo vašom živote objavia, vy budete v poriadku.
Uvedomíte si, že dôverovať neznamená už nikdy nepocítiť negatívnu emóciu, ale vedieť, že dokážete ošéfovať všetko, čo vám príde do cesty. Toto je skutočná dôvera, v niektorých kuloároch známa aj ako „viera“.
Môžno sa obávame toho, že bez obrannej steny budeme nahí. Čo ak niekto uvidí naše emócie?
Počula som názor, že emócie sa nosia stále menej. Podľa akademického psychológa Petra Marmana si to môžeme všimnúť na hercoch. Kedysi hrali veľké gestá, dnes už to pôsobí komicky. Dnešný dobrý herci vedia zahrať pocit s minimalistickou gestikuláciou.
Veľa ľudí svoje skutočné pocity skrýva. Naučili sme sa „ovládať sa„, ovládať svoju mimiku, svoje prejavy, jednoducho nedávať najavo pocity. Ale oni neprestali existovať len preto, že si pred nimi zakrývame oči. A keď sa naplní koryto, tak explodujú alebo implodujú (=to isté ako explózia, len smerom dnu).
Nie je slabosť priznať si, že máme strach. Napríklad sa obávame odmietnutia či neúspechu, ale radšej si hovoríme niečo ako: „Nie je môj typ“, „Nemám čas/peniaze, aby som sa na to dal/a“, „Mužom/ženám sa nedá veriť“. Tak sme sa v ukrývaní pocitov vytrénovali, že to robíme aj sami pred sebou.
Keď sa pozrieme strachu do očí, a uvedomíme si, že je to len náš obranný mechanizmus – teda ochrana pred zranením – môžeme sa rozhodnúť pre „ďakujem, ale ja sa chcem pozrieť, čo je za tou stenou“.
Keď sa rozhodnete niekomu dôverovať, znamená to, že veríte, že v hĺbke sú zámery toho človeka dobré. A uvedomujete si, že bude robiť chyby. Nemáte vzťah s robotom, ale s človekom. Hovoríte tým niečo ako: „Viem, že hlboko vo vnútri si dobrý človek s dobrými zámermi. Viem, že budeš mať strach, a z času na čas ti to proste nevydá. A ja skúsim mať súcit a byť tam pre teba, keď sa tak stane. A tiež viem, že to, či je dobre mne, záleží primárne na mne.“
„Najlepší spôsob ako zistiť, či môžem niekomu dôverovať, je mu/jej dôverovať.“ Ernest Hemingway
ZDROJ: https://www.polepsovna.com/2017/11/27/ako-mozem-znova-doverovat/
