Zkuste po čtyřiadvacet hodin brát všechno tak, jak se to přihodí
Ráno sa na vás v zrkadle pozerá vaša vlastná tvár.
Miestnosť okolo vás je prázdna a tichá. Prvú kávu dňa pijete sami. Večer prídete domov a opäť ste sami. Takto to ide deň čo deň. Cítite sa izolovaní, odrezaní od života a v myšlienkach sa vám vynára strach, že to tak bude vždy. „Z tejto samoty mi je zle“, to je niečo, čo počúvam často.
A áno, je to možné, osamelosť, ak trvá dlho, môže skutočne spôsobiť duševné a fyzické ochorenie. Môže, ale nemusí. „Osamelosť nie je patologická. Problematické je skôr oslabenie schopnosti byť osamelý,“ píše filozof Odo von Marquard. Ak je samota nevyhnutná, mali by sme ju formovať, odporúča. Znie to múdro, ale múdrosť sa neobjaví, keď ju potrebujeme, múdrymi sa stávame časom a zmenou nášho postoja k veciam, rozhodnutím a ochotou.
Ochota vyrovnať sa s osamelosťou je výzvou. Najmä pre tých, ktorí to ťažko znášajú. Vnútorný odpor je veľký. Je to pochopiteľné, pretože samota nie je príjemná. Je to pocit, ktorý vzniká zo stavu osamelosti, ktorý je vnímaný ako zaťažujúci. Je to pocit, že ste oddelení od všetkého a nie ste spojení s ničím a nikým. Život v samote je potrebné praktizovať.
Stretnutie so sebou samým, vydržanie vnútorného a vonkajšieho ticha, konfrontácia s vlastnou pravdou, vydržanie nudy prázdnych hodín, vydržanie vlastných obáv je náročné cvičenie. V tichu je však aj možnosť spojiť sa so sebou, nadviazať vzťah so sebou samým a prekonať to, čo nás od seba oddeľuje – to znamená: naučiť sa byť sám.
Osamelosť, ak ju neodsudzujeme, je veľmi zvláštna skúsenosť. V pozadí tejto skúsenosti je hlboká pravda: osamelosť je základnou podmienkou ľudskej existencie. „Každý je sám, nikto nepozná toho druhého… „, píše Hermann Hesse, múdry muž, ktorý si túto pravdu uvedomoval. Iste, máme vzťahy, ale vždy sme sami. Sám, osamelý. Môžeme byť osamelí aj medzi ľuďmi. Dobre to poznám, ten pocit osamelosti vo vlastnom mikrosvete, vo svojom vnútornom svete, ktorý nikto necíti tak ako ja, ktorý je bez ohľadu na to, ako blízko je mi druhý človek, nedeliteľný.
Vlastné vnútro, hlboké dno duše, zostáva druhému človeku vždy cudzie do tej miery, že nás nemôže cítiť. Žiadna ľudská bytosť necíti to, čo cítime my. Bez ohľadu na to, ako veľmi s nami súcíti, niečo nás necháva osamelými. Aj my sami si môžeme byť cudzí, niekde vo vnútri, kde naše najhlbšie hĺbky neprenikajú do vedomia, sa môžeme cítiť osamelí a opustení sami sebou. Vždy sme jednotlivcami, až do smrti, do okamihu rozlúčky so životom. Musíme to zvládnuť sami, aj keď nás za ruky drží milovaná osoba. Táto smrteľná osamelosť si vyžaduje schopnosť byť sám. „Skutočným problémom nie je osamelosť, ale neschopnosť byť sám,“ píše ďalej filozof Marquard.
Mnohí z nás sa nenaučili alebo stratili schopnosť byť sami. Byť sám neznamená byť osamelý, ale môže to viesť k osamelosti, ak to trvá veľmi dlho. Čím menej sme praktizovali samotu, čím viac potrebujeme iných, aby sme sa cítili nažive, čím viac potrebujeme, aby nám iní dali to, čo nám chýba, čím viac uznania, pozornosti, ocenenia a potvrdenia potrebujeme od iných, tým menej sa nám darí byť sami a tým silnejší je pocit osamelosti. Ja potrebuje Teba. O tom niet pochýb, ale JA potrebuje aj SÁM SEBA. Potrebujeme, aby nás iní poznali a chápali, aby nás milovali, aby nás objali, aby sme sa cítili narodení a aby sme sa delili o veci života. Sú našimi partnermi, učiteľmi, zrkadlami. Prostredníctvom iných a s inými sa o sebe veľa dozvedáme. Potrebujeme však aj stretnutie so sebou samými. Potrebujeme nerušenú sebareflexiu, ktorá nás približuje k sebe samým, čím častejšie ju praktizujeme.
Praktizovanie jednoty ako jednoty. Jednota so sebou samým a potom jednota so sebou samým a súhlas so sebou samým. Táto jednota je nevyhnutnou skúsenosťou. Jej podstatou je naše vlastné bytie v jej plnosti a celistvosti. Prísť k sebe, zostať so sebou a neutiecť pred sebou, ale stretnúť sa so sebou, to je dar, ktorý sa skrýva v samote, ak ho dokážeme prijať. „Samota má tú veľkú výhodu, že zastavuje útek od seba samého,“ Ak prestaneme utekať, prestaneme znášať osamelosť ako bolestivé bremeno a dúfať, že rýchlo pominie. Nečakať, že sa to čoskoro skončí, sa nám môže podariť nielen to, že už nebudeme utekať, ale že spoznáme radosť z nej a budeme ju žiť. To je kompetencia osamelosti. Aby sme prežili život, potrebujeme schopnosť osamelosti.
Nevyhnutná osamelosť môže postihnúť každého z nás. Existuje, pretože musíme zomrieť, a existuje, pretože život ju nesie ako skúsenosť. Život je všetko. V živote si nemôžeme slobodne vybrať všetko, ale môžeme si slobodne vybrať, ako so všetkým naložiť. Tak prečo, keď nám život dáva len samotu, neodpovedať: Dobre, som pripravený ťa prijať. Nie ako chýbajúca bytosť, ale ako vedomá, slobodná ľudská bytosť som otvorená a pripravená naučiť sa vyrovnať so svojou osamelosťou. Som pripravená zažiť to pozitívne. Som pripravená prejsť od bezzemnosti, ktorú cítim, k uzemneniu. Chcem sa zakoreniť sama v sebe. Usilovať sa o sebakorenenie tým, že povieme áno samote a znížime svoje nároky na komunikáciu navonok. Prijatím úlohy ísť do svojho vnútra, začať komunikovať so sebou samým a urobiť z toho umenie života. Umenie žiť pre mňa zahŕňa aj to, aby som nebola sama..
Súvisiace články
