Pozor aby sme aj my sami neboli takými ľuďmi. Čím väčšia kritickosť a odsúdenie iných, tým väčšia duchovná pýcha.
Psychopat alebo psychopatka, či už v politike alebo bežnom živote operuje svojim výstredným „toxickým moralizmom“. Svoje okolie dokážu neustále odsudzovať a konanie iných sú schopní pohotovo hodnotiť, akoby oni boli tým jediným kritériom morálnosti v zmysle toho, čo sa smie a čo nie. Oni sú „alfou a „omegou“ pri vynášaní svojvoľných úsudkov o tom, kto je aký, ale o sebe si namýšľajú, že na hodnotenie iných majú absolútne právo. Lenže ak sa pozrieme opačným smerom, teda na samotných psychopatov a ich konanie, tak práve oni tak veľmi nenávidia, ak sa niekto pri následkoch ich konaní odvoláva na spoločenskú morálku. Psychopati výslovne neznášajú, ak ich niekto hodnotí a porovnáva s ostatnými. Prekáža im presne to, čo robia oni sami, ale oni predsa môžu, iní nie! Toxický moralizmus vychádza z momentálneho popudu psychopatov, ktorí samých seba vidia ako tých najčistejších, pričom na tých, ktorých hodnotia, hľadia zvrchu, ako na plebs, ktorý im má byť vďačný, keď mu oni ukazujú cestu z nevedomosti. Zo psychopatových vlastných morálnych kritérií je vyňatý on sám, pretože seba samého kladie na piedestál neomylnej múdrosti, ktorá môže iným pomôcť pochopiť svoje konanie a napokon aj onú úžasnosť narcistického psychopata, ktorý sa pasuje na miesto vševedúceho Boha, ktorý tú jestvuje, aby o všetkých rozhodoval a všetkých „zachránil“. Toxický moralizmus je nástrojom, ktorým psychopati, či už sú nimi muži alebo ženy, iným rigorózne kážu a sebe bezhranične dovoľujú, pretože sa považujú za niečo viac…
(Mgr. et Mgr. Ondrej Kubík, PhD.)kriminálny psychológ, právnik a bezpečnostný analytik iAP, 2021