Lojalita a dôvera

Práve čítam jednu skvelú knihu od Osha – Důvěrnost, ktorá ma veľmi obohatila. Poskytuje skvelý obraz o vnútornom i vonkajšom svete, a o ich prepojení. Pozorní čitatelia, ktorí nie len čítajú, ale si aj nové poznatky berú k srdcu a predstavujú pre nich kúsky mozaiky pre celkové vnútorné oslobodenie by sa jej určite potešili 🙂 . Poskytnem vám jemný náhľad do obsahu tohto diela. Výcuc hlavných myšlienok v mojom podaní 😀

O sebaprijatí, sebahodnote a láske k sebe

K napísaniu ma „donútili“ mne blízke dámy, ktoré považujú sebalásku a sebaprijatie za veľmi ťažkú prácu na sebe. Uznávam, je to tak.  Napriek tomu, že každý vie, čo dokáže, že je jedinečnou bytosťou, pochybnosti  o samom sebe zostávajú. Toto bude trošku viac o/ pre ženy… ale aj na zamyslenie sa pre mužov, kvôli ktorým sa často meníme (ale samozrejme je to aj opačne)…

Nežiadame od seba príliš?

Určite každý poznáme aspoň jedného človeka, ktorý si o sebe myslí, že je majster sveta, že je úžasný a dokonalý a pritom je neschopný, lenivý a bez akejkoľvek snahy posúvať sa vpred, nerobí mu problém druhým nadať, obviňovať ich, ohovárať a vylievať si na nich zlosť… Tento problém je všeobecne rozšírený a často rozoberaný. Nie je treba ho znova otvárať…Ale čo ak je problém opačný?

Načo názov :P

Naskytla sa mi otázka…. Koľko z toho, čo hovoríme je skutočne nezbytné povedať? Väčšina ľudí sa sťažuje, že som príliš tichá, že málo komunikujem, že so mnou nie je reč. Ale keď si s človekom nemáme čo povedať, tak predsa nebudeme len tak plytvať slovami, len aby reč nestála. Načo si míňať energiu na rozprávanie o tom ako bolo, čo bolo, kedy bolo, sťažovať sa na minulosť, rozmýšľať o budúcnosti a podobné veci.