Lojalita a dôvera

Práve čítam jednu skvelú knihu od Osha – Důvěrnost, ktorá ma veľmi obohatila. Poskytuje skvelý obraz o vnútornom i vonkajšom svete, a o ich prepojení. Pozorní čitatelia, ktorí nie len čítajú, ale si aj nové poznatky berú k srdcu a predstavujú pre nich kúsky mozaiky pre celkové vnútorné oslobodenie by sa jej určite potešili 🙂 . Poskytnem vám jemný náhľad do obsahu tohto diela. Výcuc hlavných myšlienok v mojom podaní 😀

Myslíte, že lojalita je správna? A aký je vlastne človek lojálny?

Bez pochybností oddaný normám, zákonom, etikete, rozkazom… Jednoducho urobí to, čo od neho spoločenské formy očakávajú. Lojálnosť bola ešte donedávna veľmi cenená. Od žien sa očakávala oddanosť svojmu manželovi, ku ktorému nemuseli nič cítiť, ktorého vybrali rodičia, pretože sa zdal najvhodnejší a vyhovel ich egu. Lojálnosť ku svojmu manželovi teda bola nanútená a bola jediné správne východisko, pokiaľ žena nechcela mať problémy. Lojálnosť a vernosť manželky bola očakávaná v takej miere, že v Indii musela manželka zomrieť spolu s mužom. Pokiaľ tak neučinila, považovalo sa to za nedostatočnú oddanosť manželovi a žena za to bola vydedená. Nikto si vtedy však nekládol otázku: Prečo keď umrie žena, neobetuje sa aj jej manžel? Nedokazuje snáď tým, že ostáva živý nedostatočnú oddanosť svojej žene? Nie… taká otázka je neprípustná, pretože žena mala v spoločnosti iné postavenie. Možno ho považovať za podradné, otrocké.  Lenže čo spoločnosť nariadila, tomu boli všetci oddaní bez toho, aby použili logiku. Lojálnosť zabránila zdravému uvažovaniu, logike, inteligencii, rozumu.

Vojaci sú podrobení niekoľkoročnému výcviku, kedy počúvajú nezmyselné rozkazy, a učia sa plniť ich bez otázok. Takýto výcvik sa zdá zbytočný, no nie je. Získa sa ním úplná lojálnosť vojakov. Cvičia z nich stroje, ktoré budú v akcii plniť všetky rozkazy, nech sú akokoľvek hlúpe. Nebudú sa nad nimi zamýšľať, jednoducho ich vykonajú, pretože sa to od nich očakáva. Sú plne lojálni, plne oddaní službe svojej vlasti a nevyplnenie akokoľvek hlúpeho rozkazu by sa považovalo za vzburu.  Prečo teda ľudia proti sebe bojujú? Čo vytvára ich nepriateľské naladenie a ochotu zabíjať?

Nesplnenie očakávaní niekoho, kto je „nad nami“ sa trestá. Motiváciou pre lojálnosť môže byť čokoľvek z vonkajšieho sveta. Či už pochvala, peniaze či iná odmena, alebo hrozba. Strach podmieňuje našu lojálnosť. No v dnešnom svete, keď sú lojálni takmer všetci je skoro nemožné vzoprieť sa nezmyslom a počúvať vlastný rozum. Jeden človek tak zmôže veľmi málo. K celkovej zmene systému je potrebná zmena v kolektívnom vedomí ľudí. Keď sa takáto zmena uskutoční a ľudia budú počúvať svoje srdce a vlastný rozum, tí, ktorí sú nad nimi nemajú šancu sa presadiť a ich ego bude zlomené. Lenže jedinec nemôže riskovať… či skôr nechce. Predsa len má stále vlastné ego a pre svoje zabezpečenie je schopní úplnej lojálnosti.

Lojálnosť je podriadenie a otroctvo. Všetci sme ale lojálni. Pretože robíme to, čo nechceme. Systém to prikazuje a nemožno sa vzbúriť po jednom.  No „osvietenie“ skupiny je vecou často nad naše sily. Vyskytli sa v dejinách takí, ktorí sa vzopreli pravidlám, ktoré zotročovali a podmaňovali…. no na túto skutočnosť sa nemožno spoliehať. Ľudia sa neustále sťažujú, sú nespokojní, no nič s tým nevedia urobiť.

Sám človek je múdry, no v kooperácii kvôli egu väčšinou zlyhá.

Je snáď ale možný život na zemi bez tých ktorí vládnu a tých ktorí poslúchajú a sú lojálni? Tak aby si boli skutočne všetci rovní a nikto nemusel byť zbytočne lojálny voči inému?

Lojalita je dobrá, pokiaľ je vykonávaná zo srdca a bez očakávania akéhokoľvek zisku. Vtedy už sa nejedná o typickú lojalitu, ale o konanie z lásky.

Na zemi by sme mohli fungovať bez lojality iba ak by bol každý jedinec schopný zvládnuť svoje ego.

Každá revolúcia bola zameraná na lepší život pre lojálnych, ktorí už neboli ochotní presahovať hranice svojej lojality a mysleli predovšetkým na seba, čo však nemožno považovať za sebecké, skôr za konečnú sebalásku a nasledovanie toho, čo skutočne chcú a potrebujú, aby prežili. No napriek tomu nemožno povedať, že by sa situácia radikálne zlepšila, pretože tak či onak, vždy sa našli tí, ktorí stáli o moc nad ostatnými. Pre úplnú slobodu je to stále málo.

Možno si ale úplnú slobodu ani predstaviť nevieme. Aké by to bolo, keby sa zrútia svetové trhy? Keby sa zvrhnú vlády? Aké by to bolo keby sme stratili všetko, čo sme tak dlho budovali. Náš nákladný život by sa vytratil, nemali by sme to čo máme teraz. Bohatí by stratili svoje vysoké posty, atď…

Čo by sme ale v skutočnosti stratili? .. EGO … pokiaľ chceme úplnú slobodu, ego nemá v našom bytí miesto… pretože ego znamená „ja chcem“… predstavuje naše túžby, očakávania, obavy, strachy… všetko kvôli čomu človek nemôže byť úplne slobodný.

Diogenes žil v sude… mal lampáš a psa… jeho jediné vlastníctvo, ktoré by on sám vlastníctvom ani nenazval… a bol šťastný, bezstarostný a spokojný. To čo je jednoduché, je najlepšie. No predstava, že by som mala žiť v sude ma deprimuje 😀 a myslím, že aj každého iného. Sme zvyknutí na komfort. Všetky vylepšenia degenerujú našu prirodzenú schopnosť prežiť nezávisle.  Existujú ľudia, ktorí vedome kontrolujú svoju telesnú teplotu, takí, ktorí nepotrebujú jesť a žijú čisto z energie… astrálne cestujú kam chcú, čítajú myšlienky iných…

No ale kto by sa niečo také naučil a ako vôbec?  Sú to veci, ktoré sú dnešnému obyčajnému svetu takmer neznáme, či sa považujú za hlúpy výmysel. Obmedzená myseľ to tvrdí… ale prečo vlastne? Veda to nedokáže vysvetliť. Je to niečo, čo sa nedá zmerať, nedá uchopiť, teda to neexistuje. Pre myseľ nepochopiteľné a tak to predstavuje obrovskú neistotu. Ego a logika nemajú radi neistoty. Chcú mať všetko pod kontrolou a plne ovládateľné. No vec nepôjdu tak, ako chceme. A ak aj náhodou pôjdu, neuspokojí nás to dostatočne, možno dočasne a na konci si opäť môžeme povedať: veď som nič nedokázal… Ženieme sa za niečim a pritom ani nevieme, čo chceme dosiahnuť. A ak aj náhodou vieme, dosiahneme to a nadobudneme pocit: toto je všetko?

Otázka znie: Žili sme už niekedy skutočne? Detstvo je krásne. Žiadne starosti, žiadne  obavy. Všetci okolo nás obskakujú a nám je fajn. Postupne sa na nás nabalujú povinnosti, nároky, škola, práca, očakávania… Začneme sa zamýšľať nad tým, kto sme, čo tu robíme, čo ešte len budeme robiť, čo vlastne chceme, kam mierime, atď. obrovské množstvo otázok a rozptýlenia životnej energie do budúcnosti a jej zanechávanie v minulosti. Samozrejme, očakáva sa to od nás. Naše prostredie to plne vyžaduje a my musíme komunikovať a začleňovať sa. Každý je individualita, no sme podriadení rovnakým pravidlám, ktoré tiež prispievajú k nášmu formovaniu.  Neustále riešime zložité veci a ohliadame sa, musíme byť stále v strehu. Toto veľmi vyčerpáva, rovnako ako zamýšľanie sa nad problémami a ich riešením.  Sme utrápení a nevnímame prítomnosť. Riešime neriešiteľné. Hľadáme neustále ako uniknúť, aby naše ego neutrpelo ani jeden šrám, pretože by to bolo bolestné. Utekáme sami pred sebou. Pretože všetky naše problémy, všetko čo nám vadí, všetko zlo a dobro sú len tieňom. Tieňom, ktorý nás prenasleduje. Čo ale urobí logika? Začne utekať. hľadá zo všetkých síl únikovú cestu, aby sme z toho vykorčuľovali čo najlepšie. No keď sa na to pozrieme z reálneho hľadiska: Je možné utiecť pred vlastným tieňom? Nech utekáme akokoľvek rýchlo, i tak nás bude stále prenasledovať. Stále bude držať krok s nami a nebude ani unavený, ani spotený, či zadýchaný, pretože je to len tieň. Nie je skutočný. Takto unikáme pred tieňmi nášho vnútra. Pretože ho obraciame von. A vonku je slnko, ktoré tiene spôsobuje, nemožno sa mu vyhnúť. Používame logiku, na to vonkajšie. No naša hlúposť je, že i na to vnútorné. Ale ako môžeme ísť logikou na dušu, ktorej existencia sa dokázať nedá? Ako môžeme chcieť vysvetliť lásku? Skutočná láska nemá dôvody, nemá vysvetlenie a nie je istá… nikdy. Ak je láska istota, je to lojalita, nie láska. Láska sa stane skutočnou a trvácou, iba ak ju nebudeme považovať za istotu a iba ak ju nebudeme chcieť udržať navždy a báť sa, že o ňu prídeme. Strach je opak lásky. Pokiaľ v sebe máme strach, láska nemá miesto. Ľudia si zvyčajne myslia, že aby nahradili strach láskou, najskôr musia vytlačiť strach, až potom začať milovať. Je to obrovský omyl. Ako možno vytlačiť niečo ničím?

Ak máme strach, najúčinnejšie pre jeho zbavenie je milovať.  Nie niekoho, ani niečo. Nedávať lásku do jedného bodu. Láska neznamená len byť do niekoho zbláznený. Láska je aj dôvera. Dôvera v správny chod vecí. Dôvera, že všetko čo sa deje je tak, ako to má byť. Dôvera taká, že sa nemusíme viac obávať a pochybovať.  Takáto dôvera je opak ega. Ego má tendenciu mať všetko pod kontrolou. Dôvera sa nestará, pretože jednoducho verí a je presvedčená, že bude všetko v poriadku a najlepšie, ako to môže byť.

Ak niekomu neveríme, vytvárame budúcnosť, že príde situácia, ktorá potvrdí našu obavu, že nás človek zradí.  Dali sme tomu podnet. Vytvorili sme myšlienku, ktorá sa naplní, pokiaľ bude dosť silná. Mali sme pochybnosť dôverovať, keď k tomu nebol žiaden dôvod. Tak aby bolo všetko ako má byť, tak nám existencia poskytla dôvod aby sme mohli oprávnene nedôverovať, ako sme si to pred tým vysnívali.

Pokiaľ niekomu dôverujeme, je takmer nemožné, aby zradil našu dôveru. Pretože dôvera, ako aj úprimnosť je veľmi cenená, a človek, ktorému dôverujeme si nebude chcieť dovoliť zradiť našu dôveru. Postavíme ho v našom živote na tak vysoký post, že mu plne dôverujeme a dokázali by sme sa mu zveriť, preto je to pre neho výzva nesklamať. Dobro vytvára dobro. Ak sa má niekto zmeniť k lepšiemu, nemožno to od neho vyžadovať.  Stačí zmeniť seba a dôverovať.  Pretože dôvera, skutočná dôvera, je láska.  A len láskou možno zmeniť svet k lepšiemu.

Azodariana