V posledných rokoch zaplavuje internet špecifický fenomén: rastúca vlna samozvaných koučov a „expertov“, ktorí sa prezentujú ako autority v oblasti toxických vzťahov a narcizmu.
Na prvý pohľad ide o ušľachtilú misiu – pomáhať ľuďom rozpoznať manipuláciu, vymaniť sa z emocionálneho násilia a znovu nadobudnúť vlastnú hodnotu. No pri bližšom pohľade sa začína objavovať znepokojivý paradox. Niektorí z tých, ktorí najhlasnejšie hovoria o narcizme, vykazujú črty, ktoré sú s narcistickým fungovaním prinajmenšom kompatibilné: potrebu obdivu, budovanie osobného kultu, dramatizáciu vlastnej výnimočnosti a neustále zdôrazňovanie vlastnej „jedinečnej schopnosti“ vidieť pravdu, ktorú ostatní nevidia.
Ich jazyk nebýva neutrálny ani analytický, ale výrazne čiernobiely. Svet sa redukuje na jednoduché rozdelenie medzi „toxických“ a „prebudených“, pričom oni sami sa stavajú do pozície tých, ktorí stoja na strane pravdy. Tento typ komunikácie nie je náhodný – vytvára psychologickú závislosť. Ak klient prijme ich interpretáciu reality, začne postupne spochybňovať vlastné vnímanie a opierať sa o výklad kouča ako o jediný spoľahlivý kompas. Paradoxne ide o mechanizmus, ktorý tí istí koučovia opisujú pri manipulátoroch, proti ktorým údajne bojujú.
Zásadným prvkom tejto dynamiky je budovanie aury záchrancu. Posolstvo je implicitné, no čitateľné: „Ja som ten, kto ťa zachráni. Ja rozumiem tomu, čím si prešiel. Ja ti ukážem pravdu.“ Takýto rámec však neposilňuje autonómiu, ale závislosť. Záchranca totiž potrebuje obeť rovnako, ako obeť potrebuje záchrancu. Bez nej by jeho identita stratila oporu. V zdravom pomáhajúcom vzťahu je cieľom postupné osamostatnenie klienta, schopnosť fungovať bez opory v konkrétnej autorite. Tu však často sledujeme opakovaný cyklus: identifikácia problému, emocionálna aktivácia, dočasná úľava – a následná potreba ďalšieho „vedenia“. Ide o model, ktorý nie je zameraný na ukončenie závislosti, ale na jej udržiavanie.
S tým úzko súvisí aj ekonomický rozmer celého fenoménu. Utrpenie sa stáva komoditou. Čím viac bolesti, tým väčší trh. Niektorí koučovia preto – vedome či nevedome – udržiavajú naratív, ktorý klienta fixuje v pozícii obete. Neustále pripomínanie, že svet je plný narcistov, že bol zneužitý a že bez správneho vedenia sa z toho nedostane, vytvára dopyt. Nie po uzdravení, ale po službe. V extrémnych prípadoch sa z pomoci stáva obchodný model postavený na perpetuovaní neistoty a strachu.
Ak sa objaví kritika, býva často okamžite neutralizovaná. Nesúhlas je reinterpretovaný ako dôkaz: „to je presne to, čo by povedal narcista“. Tým sa uzatvára kruh, v ktorom sa akákoľvek spätná väzba stáva potvrdením vlastnej pravdy. Ide o typickú črtu uzavretých ideologických systémov, ktoré si vytvárajú vlastnú imunitu voči korekcii.
To všetko neznamená, že každý kouč alebo terapeut je problematický. Existujú kvalifikovaní odborníci, ktorí pracujú eticky, reflektovane a s rešpektom k autonómii klienta. Rozdiel je však zásadný a pozorovateľný: odborník nebuduje kult osobnosti, nepodporuje závislosť, neoperuje s absolútnymi pravdami a neprezentuje sa ako jediný zdroj riešenia.
Najväčšie riziko spočíva v tom, že cieľovou skupinou týchto „záchrancov“ sú ľudia v životnej kríze, ktorí stratili bazálnu dôveru vo vlastné vnímanie reality a budúcnosť. V takom stave je prirodzené hľadať pevný bod – niekoho, kto „vie“ a javí sa byť pilierom. Práve preto je potrebná zvýšená opatrnosť pred zneužívaním zúfalstva druhých. Nie každý, kto hovorí o narcizme, mu skutočne rozumie, a nie každý, kto sa prezentuje ako záchranca, ním aj naozaj je. Niekedy je najnebezpečnejšie práve to, čo sa tvári ako okamžitá pomoc opierajúca sa o bezhraničné poznanie. Dávajte si pozor…
Ondrej Kubik, 2026
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
