Existujú ľudia, ktorí v medziľudských vzťahoch pôsobia zvláštne rozporuplne. Túžia po blízkosti, ale keď sa začne skutočne vytvárať, ustupujú. Chcú byť pochopení, chcú cítiť záujem a prijatie, no zároveň sa správajú spôsobom, ktorý druhých drží v odstupe. Navonok môžu pôsobiť rezervovane, nečitateľne alebo emocionálne chladne, ale ich vnútorný svet býva často plný intenzívnych očakávaní, fantázií o vzťahoch a potreby byť pre niekoho dôležitý. Práve v tom spočíva zvláštnosť vyhýbavo fungujúcich osobností – chcú blízkosť, ale zároveň ich blízkosť ohrozuje – sú v neustálom konflikte.
Takýto človek často nežije iba v reálnych vzťahoch, ale aj vo vlastnom vnútornom psychickom priestore. Predstavuje si, ako by ho mali druhí chápať, ako by mali reagovať, akú pozornosť by mu mali venovať alebo ako by mali intuitívne rozpoznať jeho potreby. Problém však je, že tieto potreby a očakávania zostávajú často nevyslovené. Vyhýbavý človek čaká na pochopenie, ale súčasne sa bojí otvorene komunikovať. A keď druhí jeho vnútorný svet „neuhádnu“, zažíva sklamanie, pocit nepochopenia a ešte väčšiu potrebu stiahnuť sa do seba.
Navonok potom vysiela dvojitý signál. Na jednej strane sa približuje, vyhľadáva kontakt, iniciuje komunikáciu alebo naznačuje záujem o vzťah. Na druhej strane však v okamihu, keď sa vzťah začne prehlbovať, začne cúvať. Prestáva byť spontánny, obmedzuje kontakt, emocionalitu nahrádza racionalizáciou alebo začne vytvárať odstup. Druhá strana sa potom prirodzene cíti zmätená. Má pocit, že stojí pred človekom, ktorý zároveň chce aj nechce byť blízko. A presne to je jadro problému – vyhýbavý človek často naozaj chce, ale zároveň sa bojí dôsledkov toho, čo chce.
Blízkosť totiž pre neho neznamená iba bezpečie a intimitu. Znamená aj riziko. Riziko odmietnutia, sklamania, závislosti, straty kontroly alebo odkrytia vlastnej zraniteľnosti. Čím viac si niekoho pustí k sebe, tým viac môže byť emocionálne zasiahnutý. Preto sa po dosiahnutí určitej miery blízkosti objavuje vnútorné napätie a potreba vzdialiť sa. Nie preto, že by city zmizli, ale preto, že ich intenzita začne byť psychicky ohrozujúca. Vyhýbavý človek tak často osciluje medzi túžbou po spojení a potrebou úniku.
Zaujímavé je, že mnohí takíto ľudia dokážu silno prežívať vzťahy, ktoré nie sú úplne reálne alebo dostupné. Môžu sa viazať na nedostupných partnerov, na vzťahy na diaľku, na idealizované predstavy alebo na emocionálne neukončené situácie. V takýchto vzťahoch totiž existuje určitá bezpečná vzdialenosť. Túžba môže zostať živá bez toho, aby bolo potrebné znášať plnú váhu každodennej intimity a zraniteľnosti. Reálny blízky vzťah totiž znamená konfrontáciu so sebou samým – a práve to býva pre vyhýbavo fungujúcich ľudí najťažšie.
Navonok môže ich správanie pôsobiť chladne alebo necitlivo, no v skutočnosti bývajú často veľmi citliví. A niekedy skôr precitlivení, pretože silno vnímajú odmietnutie, kritiku, zmenu tónu hlasu či náznaky nezáujmu. Dlho premýšľajú nad interakciami, analyzujú významy slov a vnútorné napätie spracúvajú skôr v samote než v otvorenej komunikácii. Lenže namiesto priameho vyjadrenia emócií nastupuje odstup. Akoby sa človek snažil cítiť čo najmenej práve preto, že v skutočnosti cíti priveľa.
Byť v akomkoľvek bližšom vzťahu s vyhýbavo fungujúcim človekom býva psychicky náročné. Druhá strana má často pocit, že musí neustále odhadovať správnu vzdialenosť. Ak sa priblíži príliš, vyvolá únik. Ak sa vzdiali, vyvolá úzkosť z opustenia. Vzťah sa potom mení na zvláštnu dynamiku približovania a vzďaľovania, v ktorej ani jedna strana necíti úplnú istotu. „Ani z voza, ani na voz.“ Neustále medzi blízkosťou a odstupom, medzi potrebou spojenia a potrebou úniku.
Zmena takéhoto nastavenia je možná, ale nevzniká cez tlak ani cez presviedčanie. Vyhýbavé mechanizmy sú často dlhodobo budovanou psychickou obranou. Kedysi človeka chránili pred bolesťou alebo odmietnutím, no časom sa z ochrany stane väzenie. Cesta von vedie cez schopnosť rozpoznať vlastné vzorce, prestať zamieňať emocionálny odstup za silu alebo nezávislosť a naučiť sa hovoriť o svojich potrebách priamo. Pretože skutočná blízkosť nikdy nevzniká z kontroly vzdialenosti. Vzniká až vtedy, keď človek dokáže zostať prítomný aj napriek vlastnej zraniteľnosti.
Ondrej Kubík, 2026
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
