zdroj: Miroslav Detko
Je na čase viesť ten obyčajný život so všetkými neosvietenými chybami, neosvietenými myšlienkami a skutkami, neosvietenými kamarátmi a kamarátkami, neosvietenými udalosťami tohto sveta. Vyliečený či nevyliečený, s traumou o ktorej vieš či nevieš, jednoducho s tým čo máš i nemáš, tu a teraz.
Vôbec sa netráp nad tým, že srdce nič necíti.
Veď ak srdce cíti, že nič necíti, to predsa
znamená, že funguje.
To je jediný „healing“, skutočná meditácia, do ktorej ťa život chce dokopať, meditácia toho čo je, bez posudzovania o tom aké by to malo byť.
Pretože už si urobil takmer všetko čo bolo v tvojich silách, len si sa na to ešte poriadne nevykašľal.
A to sa možno bude musieť udiať nie z tvojich síl ale z tvojich slabostí, bez tvojho ovplyvňovania či kontroly, jednoducho nebudeš mať na výber, tak ako nemáš na výber po dlhom ponorení sa do vody, iba sa po návrate nad hladinu nadýchnuť z plných pľúc.
Dôveruj tomu čo cítiš i necítiš.
Pretože najviac urýchliš veci vtedy, keď ich prestaneš chcieť urýchlovať.
A najviac otvoríš srdce vtedy, keď ho necháš, nech je také aké je.
Originálne. Dokonalé.
A ak ťa napriek tomu neopustila myšlienka na osvietenie, pripomeň si, že najviac osvietený si vtedy, keď prijímaš celú tú hlbokú tmu za dokonalú…
M.
