Keď odpláva posledný záchranný čln, títo muži sa vrátia do kajuty a zapália si cigary.
Fajčenie škodí, ale v tej chvíli je to už jedno. A nezáleží na tom, že jeden z nich bol sluha a druhý jeho pán — milionár Guggenheim. Oblečení v drahých oblekoch, spoločne sa ponorili do hlbín. Miesta v člnoch prenechali dámam. Záchranné vesty tiež.
To bolo na „Titanicu“. A na inom potápajúcom sa parníku milionár Vanderbilt podal svoju vestu žene s dieťaťom. Nevedel plávať a zahynul, keď zachraňoval iných. Starší profesor Librescu už v našej dobe držal zatvorené dvere prednáškovej miestnosti, aby študenti mohli utiecť — cez dvere strieľal šialený vrah, a päť guliek zasiahlo profesora, kým dvere udržal.
A obyčajní chlapci pri podobnom útoku v kine vlastnými telami chránili dievčatá — päť ich tak zahynulo. Možno sa s nimi len nedávno zoznámili. Možno to bolo len prvé rande. Ale išli do kina — a zomreli ako hrdinovia.
Aký muž je vedľa nás, zistíme až vo chvíli skúšky. Slová nič neznamenajú. Niekedy ani malé činy či prešľapy neodhaľujú podstatu. Ale kvôli takým mužom sa oplatí žiť. A i zomrieť.
Hoci, musím zopakovať — rozoznať ich je veľmi ťažké. Nemajú na sebe nič výnimočné, nič, čo by ich odlišovalo. Ale vedľa nich je pokoj. Aj keď sa hneváte, aj keď sa hádate — ten pokoj tam zostáva. A môžete s nimi ísť kamkoľvek. Do prieskumu. Alebo — na dno oceánu, ako Ida Strauss.
Jej muž bol tiež jedným z nich. Posadil slúžku do člna a sám odmietol miesto v záchrane. Hoci si ho mohol kúpiť — bol predsa bohatý. Ale odmietol. A jeho žena s ním.
Spoločne sa potopili. Pokojne prijala svoje rozhodnutie.
A všetko ostatné na mužovi je už menej podstatné. Ak pri ňom cítite pokoj — to stačí. A keď príde chvíľa, keď nebude inej cesty, zostaneme s nimi. Z lásky. A z vďaky za ten pokoj, ktorý nám darovali.
© Anna Kirjanová
zdroj: Večerný Markus
