Sľúbila som viac rozviesť túto tému, tak poďme na to 😉 Jednotlivé body som čerpala z kníh S.N.Lazareva.
Každý máme nejaké hobby, v detstve sme niečo zberali (známky, motýle, starožitnosti, LP platne…). Všetko je to fajn, pokiaľ je to v úrovni „mám to pod kontrolou“. Problém nastane, ak sa z nášho koníčka stane kôň. Ak začneme prepadať hlbšie a viac do toho, čo sme kedysi pokladali len za potešenie, čo nám robilo radosť. Po čase zistíme, že sa kvôli nazberaným starožitnostiam nepohneme vo vlastnom dome. Že do nich investujeme všetky finančné prostriedky. Že im obetujeme všetok svoj čas. Už nám nerobia radosť, už sú na obtiaž. Už nás ovládajú, manipulujú nami.
Prečo vzniká závislosť? Z nedostatku. Niečo nám chýba, tak sa to snažíme zaplniť tým, čo je aktuálne pre nás záľubou, čo nám robí veľkú radosť. Takže môžeme povedať, že si záľubou (neskôr závislosťou) zapĺňame prázdno. Prázdno v srdci, mysli, duši. Všetko čo v týchto úrovniach chýba, dopĺňame umelo, vecami. Namiesto toho, aby sme hľadali duchovné naplnenie.
V úrovni srdca je to o sebaláske. Moje srdce potrebuje lásku, pohladenie, uznanie, podporu, pochvalu. Celé je to ale nie o tom, že mi to dajú iní, ale o tom, že toto všetko si musím dať ja sama/sám. Je to o dbaní o seba. Doprajem si všetko, čo potrebuje moje srdce: oddych, masáž, dovolenka. Kedy ja nič nerobím, ale je o mňa postarané. Ale môže to byť aj kino, divadlo, posedenie s kamoškami na káve (chlapi na pive, v hľadisku na zápase), môže to byť aj víkend mimo domu. Čokoľvek, cez čo si doplníme zásoby lásky do duše (nie vecami, ale zážitkami a dobrým pocitom). Na chvíľu mi úroveň srdca môže naplniť nákup, jedlo, partner. A stop! Lebo najviac sa úroveň srdca napĺňa ľuďmi+ s nimi spojenými očakávaniami. Obchodujeme: ja im dám toto a oni mi dajú toto. K tomu priradíme aj workoholizmus, zachraňovanie iných, obetovanie sa pre iných. Dávam im pozornosť, lásku, opateru a očakávam, že mi to vrátia. Očakávam… že je to zvyčajne o sklamaní, nemusím písať, že? Lebo nikdy od iných nedostaneme to, čo si máme dať my sami. Nikdy to nebude v takej podobe, ako moje Ja potrebuje. Ja sama/sám viem najlepšie, čo potrebujem.
Takže zopár uvedomení:
- partnera (osobného, pracovného, priateľov…) si vyberáme podľa svojich sklonov, túžob. Ak chceme mať iný okruh ľudí, s inými kvalitami, nezmeníme to tým, že zmeníme miesto. Sme presne tam, kde máme byť. Máme sa meniť my sami. Našou úlohou je meniť vnútorné túžby, rozvíjať sa, vnútorne sa zmeniť. Prijímame svoje aj cudzie nedokonalosti, nemáme výhrady, nekritizujeme. Vychovávame sa vzájomne láskou a trpezlivosťou. KOMUNIKUJEME! Diskutujeme, vymieňame si názory. Prijímame s porozumením názory iných. Lebo ja vidím ich, oni vidia mňa. Sami na seba málokedy vidíme s porozumením 😉
- ak nás premôžu vášne, sme nimi ovládaní, postupne sa stávajú našimi cieľmi. Následne za nás rozhodujú inštinkty/pudovosť. Nie sme ľudia, ale zvieratká, ktoré pre splnenie svojich inštinktov (napr. potreba vlastniť partnera), môže viesť k zabitiu daného človeka (nemôžem ho mať ja, nebude ho mať nikto iný). Teda cieľ nie je láska, ale naplnenie závislosti. Aj za cenu obmedzenia toho, ktorého sme (akože) milovali. Preto pozor čo je skutočne láska, čo je vášeň a závislosť
- čo treba urobiť pre zmenu: postiť sa, byť zdržanlivým, ísť do striedmosti, zmenšovať závislosť na tom, čo je pre nás túžba, vášne, pôžitky – v tomto smere závislosť na partnerovi a sexe.
- sex.túžby sú najhoršie z vášní. Základom všetkých vášní, je sex.nestriedmosť. Človeka nezaujíma láska, ale cieľ, plnenie si pudových záležitostí. Nevie si užiť s láskou to, čo sa deje, ale je zameraný len na splnenie túžby (aj ako obchodovanie. Ja ti dám svoje telo, ty mi za to dáš na nájom). Pritom sex je tvorivá energia. Ak ju vieme správne nasmerovať, vieme ju aj správne využiť. Sme predsa tvorivé bytosti, nie zvieratká
- dôležité je zamerať sa na lásku a priateľskosť vo vzťahoch. Iní ľudia nie sú pre nás objektom túžob, ale sú naši bratia a sestry (s ktorými predsa nie je normálne mať sex)
Spomínala som závislosť na jedle. Sladké tiež zapĺňa hlad srdca, rovnako ako slané (soľ nad zlato). Z fyzického hľadiska je potrebné doplniť minerály, ktoré telu chýbajú a z duchovného hľadiska:
- jedlo nemá byť pre nás o pôžitku, ale o zahnaní hladu. Jem nie do preplnenia. Nejem keď nemám hlad. Vedome si vyberám čo a koľko zjem
- ak sa prejedám, hlavná energia je zameraná na predĺženie života. Nie je to smerovanie k Bohu, ale k telu – k fyzickému, vášni, zhýralosti.
- vášnivý človek je závislý na túžbach. Ničí si budúcnosť a degeneruje potomkov. Správna výchova potomkov je pestovanie ich charakteru
- teda neprestajne sa učíme + učíme potomkov: zastaviť výhrady voči blízkym, ustúpiť, obetovať svoje „ja chcem“, pokoriť sa, ovládnuť inštinkt kritizovať, nenávidieť, ponižovať. Ísť do kompromisov, k božskej láske. Zbaviť sa pocitov krivdy voči najbližším – hlavne ale voči rodičom. Lebo to všetko umocňuje a posilňuje závislosť na túžbach. Zároveň to vedie k chorobám a smrti. Ak nenávidíme tých, ktorí nás vychovávajú a menia naše nastavenia, neuvedomujeme si, že nám brzdia naše vášne a túžby. Vášnivý človek má chorú dušu, neskôr telo. Následne to posúva potomkom. Preto je nutné odpúšťať milovaným ľuďom, neodsudzovať – pomáha to prekonávať túžby a vášne.
Myseľ a duša potrebujeme zaplniť niečim zmysluplným. Kde môžeme rozvíjať myslenie, naučíme sa niečo nové. Čo nás zaujíma, čo teší aj našu dušu. Zaplniť dušu môžeme tým, čo je pre nás aktuálne zaujímavé, čo nás TERAZ naplní radosťou. Ale nesmie to byť o extrémoch. Napr.mám chuť na kávu s koláčikom. Dám si, ale striedmo. Nie 4x za deň. Nastavím si hranice a dávam si pozor, aby som ich dodržala. Obmedzujem svoju vášeň na káve a sladkom 😀 .. Čiže radosť mi to urobí, ale JA to ovládam. Nie naopak. Lepšie je zaplniť dušu nefyzickým. Práca v záhradke, kde vidíme ako nám kvitnú kvietky, alebo ako sa darí zelenine. V zime sa ale tieto záľuby nedajú realizovať. Môžem pliesť, háčkovať, maľovať, alebo inak sa kreatívne vybúriť 😀 môžeme s priateľmi, či s rodinou športovať, ísť na turistiku, do kina alebo divadla na niečo pútavé (kde zamestnáme hlavu a duša sa poteší). Možností je veľa, len sa treba počúvať a strážiť hranice 😉
Závislosť na alkohole, drogách, je zvyčajne spojená s traumami, ktoré človek nechce vo svojej hlave znovu prežívať. Myšlienky, spomienky a opakujúce sa témy vytvárajú veľké vnútorné napätie. Bývajú to hlboko uložené traumy (často z detstva), ktoré pôsobia ako rezanie do živého. Najjednoduchšie je vypnúť hlavu alkoholom. Alebo drogami. Najťažšie je spracovávať to všetko cez terapie. Lebo musíme čeliť všetkému, čo bodá do živého, bolí a trápi nás. Emočne povyťahovať všetky korienky tráum, očistiť a skompostovať ich (vnútorne pochopiť, odpustiť). A toto je cesta, ako z toho všetkého von. Mnohí to ale pokladajú za hlúposť (veď ja nie som na alkohole závislá/ý). Tak sa „zabíjajú“ inak. A jeden extrém nahradia iným. Jednu závislosť vymenia za inú. Pritom často v programoch sebatrestania ide o pocit viny, hanby, nedostatku sebalásky a sebahodnoty. Trestáme sami seba za vlastnú nedokonalosť. Zabúdame na to, že naša podstata je božská. Že sme presne takí, ako máme byť a to, čo sa nám nepáči, môžeme meniť. Láskavo, vychovávaním sa. Nie trápením, bičovaním – cez závislosti. ALEBO – neviem sa inak vypnúť, vypnúť hlavu, uvoľniť sa. ALEBO – utekám sama/sám pred sebou do iného sveta, lebo tento neprijímam (z hocijakého dôvodu).
Ako som už spomínala:
- hlavným zmyslom života nie je potešenie, ale pestovanie charakteru a rast duše
- ak nie je schopnosť obetovať, obetovať sa, nedá sa prekonať vášeň
- potešenie nesmie byť ako hlavná priorita, ale život má byť cestou k Bohu a božskému v nás
- dôležité je zmeniť postoj k svetu a k životu – svojmu, ale hlavne iných, ktorí sú nám zrkadlom
- dôležité je nebyť závislým na živočíšnych potrebách, uvedomenie si, že vášeň je utrpenie duše. Ak sa objavia vášne a túžby, z nás sa stávajú otroci týchto vášní a túžob
- dôležité je rozhodnutie, raz a navždy skončiť so závislosťou. Nech je to týmto rozhodnutím pre mňa uzavretá téma. Skutočné rozhodnutie, že rovnakou ako som bol/a, viac už nebudem
- za týmto rozhodnutím je ochota neopakovať vlastné chyby – sebakontrola, bdelé pozorovanie svojho správania
- k tomu sú potrebné uvedomenia: ak sú vášne na 1. mieste, nezmeníme návyky. Smerovanie k božskému v nás (pestovanie charakteru) musí byť dôležitejšia, ako naše inštinkty a pudovosť. Znovu – sebakontrola.
Spomínala som neodpustenie, výhrady voči rodičom, výchova detí. A čo závislosť na deťoch?
- ak máme pripútanosť k deťom, vytvoríme v nich program sebaničenia, cez našu závislosť na nich (majú plniť naše očakávania). Ideme do agresie, ak sa nesprávajú podľa našich predstáv a očakávaní. Nemôžeme obetovať to, k čomu sme pripútaní, preto to zabíjame. Tlačíme na strunu, kým nepraskne
- ako to prekonať? Zmeniť postoj. Osobná nespokojnosť nesmie ísť do vnútra duše. Lebo vo vnútri duše je Boh. Ak neodpúšťame, ideme proti Bohu v sebe, aj proti Bohu v iných.
- vychovávame sa vzájomne k striedmosti, nedovolíme deťom všetko.
- my ako Dospelí vychovávame Deti – vlastným príkladom, pravidlami, ktoré sú nastavené, ale v rozumnej miere. Nemôžeme dovoliť deťom všetko, inak im degraduje charakter a vytvoríme chamtivých, závistlivých a matériu uctievajúcich ľudí. Závislých na plnení svojich túžob. Uvedomujeme si, že čo deti vidia, to opakujú. My ako rodičia sme pre nich najsilnejšie vzory
- ak realizujeme svoje vášne, uctievame matériu, zabíjame dušu. Ak nedokážeme brzdiť vášne, ideme do extrému. Buď všetko, alebo nič. Buď čierne, alebo biele. A sme buď v agresii, alebo depresii.
- takýto človek je v pýche a následok je – klame, podvádza, okráda, zabíja. Len aby si splnil svoje túžby. Nemá nijaké hranice.
- ako z toho von? Prijatie božej vôle, prijatie svojho života (nemôžem mať všetko, nepotrebujem to k svojmu životu – alebo opačná otázka – skutočne to tak veľmi potrebujem?), obmedzovanie svojich vášní cez sebakontrolu. Lebo vášeň je nerovnováha, extrém. A diabolské (pokušenia) sú v extrémoch.
- základ je nepochopenie lásky/Boha. Ilúzia Boha a Diabla, teda uctievanie len Boha (idealizácia duchovna, duchovných autorít) vytvára v našej duši nenávisť voči všetkému „zlému“, a ideme do extrému. Kritizujeme všetko nebožské, nečisté, stávajú sa z nás inkvizítori. Ale aj toto je uctievanie svojich túžob (predstáv, očakávaní o niekom, niečom).
Ako z toho von? Ako obmedziť program sebaničenia, alebo ničenia potomkov?
- obmedzovaním túžob, sladkostí, alkoholu, postiť sa, oddeliť lásku od vášne. Lebo hlavné v našich životoch je cesta k Bohu
- ako zistíme, že sa vzďaľujeme Bohu? Pohŕdaním, kritickosťou, nadradenosťou.
- vedie to ale k bolesti cez straty. Alebo k stratám cez bolesť. Ak (sa) nedokážeme obetovať túžby, ovládať sa, zmena je ťažká. Korene vášní sú v strate vnímania Boha, zbavenie sa lásky, moja vôľa je nad Boha (pýcha). Vášeň vysáva dušu. Ak počúvame vášne, telo, fyzické, uctievame túžby, energiu smerujeme na upevnenie zlozvykov.
- nezabúdajme, že čo sa opakuje, to sa vnára hlbšie do duše. Ak máme nesprávne chovanie, návyky (zlozvyky sa menia na vášeň), kazíme si charakter a časom ideme do chorôb. Tie brzdia a zastavujú vášne, nemôžeme v nich pokračovať, nemôžeme ísť proti Bohu (cukrovka, alergie na potraviny brzdia vášne).
- modlitba pomáha oprostiť sa od všetkých túžob, výhrad, pocitov krivdy, a sústrediť sa na lásku k Bohu a k prijatiu jeho vôle
- ako sa vrátiť k Bohu? Vidieť boží obraz vo všetkom nedokonalom. Nesúdiť, meniť/vychovávať seba a okolie cez dobrosrdečnosť, láskavosť a trpezlivosť. Božské umožňuje vidieť svet z mnohých strán, nedržať krivdu vo svojej duši. Rozvíjať sa, nebyť pasívnym. Ak počúvame dušu, vedie nás správnym smerom – vieme vyvážiť túžby a dať ich do harmónie.
- ak sú naše túžby smerované k láske, môžeme ich rozvíjať. Nutné je zamerať emócie na rozvoj, zjednotenie sa s Bohom, lebo láska
zosilňuje lásku. Potom nám vášne nebudú blížiť, ale budeme s nimi v harmónii a pomôžu nám v sebarozvoji. - láska je vždy dôležitejšia než túžby a fyzické. Ak dokážeme ovládnuť túžby, nebudeme na nich závislí. Závislosti prekonáme prijatím božej vôle, tým, že ponížime inštinkty a túžby. Teda božské je dôležitejšie ako život (a strach oň)
- modlitby pomôžu k zmene prístupu, podvedomia, smerovania, charakteru. Napr: Prosím o odpustenie všetkých, voči ktorým som cítila krivdu, neodpustenie, z hĺbky duše ich prosím o odpustenie. Prosím o odpustenie všetkých, voči ktorým som nezachovávala lásku, nevidela v nich Boha (najväčšia lekcia sú rodičia, rodina, najbližší, tí, ktorí sa nesprávali podľa našich predstáv).
Ak by som mala všetko zhrnúť, tak je dôležité si uvedomiť, načo sú nám naše záľuby (aký máme s nimi zámer). Pokiaľ nám záľuby neprinášajú radosť, ale sú už na obtiaž (môže nás na to upozorniť okolie, ak to sami nevidíme, necítime, nevnímame), treba s nimi niečo urobiť. Čo, to je na danom človeku. Ak je to závislosť na veciach – upraviť ich na rozumnú úroveň, ale dávať si pozor, aby sme jeden extrém nenahradili iným. Lebo ak vieme, že máme sklony k závislostiam, vždy budú pri nás číhať, ako náš tieň.
V dnešnej dobe je silná závislosť na úspešnom osude a ľudskom šťastí. Tú si riešime od minulého roka. Lebo nám nie je umožnené postupovať v tomto smere, lebo v tomto smere ideme do závislosti. Chceme mať vyššie postavenie – aby sme si zvýšili sebahodnotu (samozrejme nesprávnym spôsobom). Alebo zarobili viac, a mali na to, čím sa môžeme pýšiť pred inými. Znovu nesprávny prístup k zvýšeniu sebahodnoty. Žiaľ, často ideme cez mŕtvoly, aby sme sa mali lepšie ako ostatní. Otázka je prečo? Prečo potrebujeme viac? Načo nám to všetko bude? Skutočne budeme šťastní, ak budeme mať veľký dom, drahé auto a vysoké postavenie? Je toto pre nás symbolom šťastia a cieľom nášho života?
Šťastie je relatívne a nie je našim cieľom. Lebo vedie k závislostiam. Dnes mi robí radosť a som šťastná z toho, že som vyhrala konkurz na pre mňa hodnotné miesto. Dostanem sa tam a zistím, že sa dá dostať vyššie. Robím všetko pre to, aby som postúpila (klamem, manipulujem, zaliečam sa nadriadeným, ohováram konkurenciu). Samozrejme že sa mi podarí postúpiť vyššie, lebo som si energeticky vybrala mne blízkych ľudí (kvalitou rovnakí – manipulátori, pyšní a zaujatí vlastným postavením). Takto sa dá postupovať dlho. Kým osud nenastaví stopku. Hocijakú. Napr.sa mi rozpadne rodina (lebo partner príde na to, že posun vyššie bol aj cez posteľ), lebo sa venujem viac práci ako rodine. Pár rokov mi to môže vyhovovať, lebo moje postavenie priťahuje zlatokopky/zlatokopov (energeticky priťahujem rovnako „charakterné“ bytosti ako som ja). Ale ak prídem o postavenie, prídem o všetko čo je s postavením spojené.
Odhliadnuc od tohto všetkého, napadla mi ešte jedna súvislosť. Sme všetci v istej miere obeťami médií, reklám a programovania: kým všetkým nie sme, ale podľa nich máme byť. Sme obeťami programovania. Z originálnej osobnosti sme zmenení na Spotrebiteľa. Ak podľahneme programovaniu, sme obeťami módy, ideálneho tela, najnovších technologických trendov … skrátka všetkého čo musíme mať (podľa programovania napr. TV). Ale základ programovania je vždy v detstve: porovnávajú nás s inými (stále máme pocit že sme nehodnotní, nekvalitní, nedobrí) a musíme dokazovať svoju hodnotu. V škole nás porovnávajú s tými, čo majú lepšie známky, lepšie sa obliekajú, majú menej kilogramov, či hustejšie vlasy. V podstate sa dá na sebe nájsť akákoľvek chyba. Tá vedie k sebatrestaniu, pocitu viny, sebadeštrukcii. Následne k závislostiam.
A takto si tu žijeme, takto sa točíme v kruhu. Generačne. Táto doba je o extrémoch, nič nerobíme na polovicu 😀 Výhoda je, že že máme informácie. Máme šancu na zmenu vďaka tomu, čo všetko vieme. Takže na jednu stranu sú obrovské lákadlá (x možností mať závislostí), na druhú stranu máme informácie, ktoré pomáhajú zmeniť vedomie a podvedomie. Neopakovať chyby predkov. Nevytvárať nové programy, ktoré posúvame potomkom.
Článok som napísala, ako mi išli myšlienky. Mohla by som k tejto téme napísať ešte veľa, ale myslím, že stačí. Snažila som sa dať z každého rožka troška. Ak Vám napadne niečo priložiť, napíšte 😉
Mária 🙂
Autorské články je možné kopírovať s aktívnym odkazom www.eldhwen.sk
