Zdroj: Miroslav Detko
Domnievame sa, že zmeníme to či ono, ale pravda je taká, že to čo sme chceli zmeniť, zmení nakoniec nás. A častokrát je to tá najbolestivejšia a najkrajšia zmena zároveň. Plačeme, nariekame, bolí to, stonáme, že už nevládzeme, že už istotne zomrieme, že nikto iný nezažíva takú bolesť ako my… až to celé utrpenie nakoniec tam, kdesi v tmavej búrke našich dní a nocí začne celé dávať zmysel. Sami by sme sa na tú cestu nikdy 
neodvážili. Bolo nutné dotlačiť nás, zhodiť z tej skaly akejsi domnelej istoty, v ktorej sme sa tak radi kúpali.
Život z nás totiž nechce vychovať obyčajné kópie ostatných a papagájov hovoriacich o neprežitom, nechce z nás stroje. Život vie, aká originálna sila je v každom jednom z nás, a tak sa bude snažiť pomôcť nám všetkými spôsobmi k tomu, aby sme túto silu objavili, nech to stojí čo to stojí.
Je teda naivné si myslieť, že ak si teraz povieme, že budeme pokorní, tak sa stane zázrak a my sa naozaj staneme v okamihu pokornejšími. Hoci je naozaj úžasné už len želanie nájsť v sebe danú pokoru, skutočné jadro pokory v nás vykope až život, keď nás bude prevracať zo strany na stranu, fackať a láskať zároveň, keď nám bude ponúkať to, čo sa nám vôbec, ale vôbec nepáči, keď nás znásilní svojím zámerom namiesto toho, aby nám dal to, o čom sa domnievame, že je pre nás najlepšie.
A keď napokon otesá sochu bytosti až na samotné jadro, tam pokora, láska, pochopenie druhých, pokoj, všetky tieto tak veľmi vytúžené cnosti pútnika, sa celkom samé vynoria z oceánu večnosti, aby skrze neho voľne prúdili bez nutnosti akejkoľvek snahy či túžby.
Možno teda od istého bodu namiesto snahy zmeniť sa, je oveľa dôležitejšia ochota nechať sa zmeniť. Životom, okamihom, dňom i nocou, každou minútou a sekundou, každou skúsenosťou. Nechať sa zmeniť, otesať, zbaviť sa akejkoľvek škrupiny, formy…
Pretože pod tou formou leží skutočné JA každého z nás.
Pokorné, láskavé, plné mieru a pokoja.
Už teraz. Tam kde sme.
S tým čo máme i nemáme.
<3
M.
