Terapeut a lekár Gabor Maté:
„Ako lekár pôsobiaci v Kanade som pracoval s ľuďmi, ktorí sú veľmi, veľmi závislí. Ľuďmi, ktorí užívajú heroín, pichajú si kokaín, pijú alkohol, berú kryštálové metamfetamíny – jednoducho všetky drogy, aké len existujú. Títo ľudia trpia… strácajú všetko. A predsa ich nič nedokáže odtrhnúť od závislosti. Nič ich nedonúti vzdať sa jej. Závislosti majú obrovskú moc – a otázka znie: prečo?
Ak chceme pochopiť závislosť, nemôžeme sa pýtať, čo je na nej zlé, ale čo je na nej dobré. Inými slovami – čo človek zo závislosti získava? Závislí ľudia získavajú úľavu od bolesti, pocit pokoja, kontroly, uvoľnenia – hoci len na krátky čas.
Otázka teda znie: prečo im tieto pocity v živote chýbajú? Čo sa im stalo? Ak sa pozriete na heroín, morfium, kodeín, kokaín či alkohol – všetky tieto látky sú utišovače bolesti. Každá z nich svojím spôsobom tíši bolesť. Preto skutočná otázka neznie: Prečo závislosť?, ale: Prečo bolesť?
Moja definícia závislosti je akékoľvek správanie, ktoré človeku prináša dočasnú úľavu alebo potešenie, ale dlhodobo mu škodí, má negatívne následky – a napriek tomu sa ho nevie vzdať. Z tohto pohľadu existuje veľké množstvo závislostí: áno, sú drogy, ale aj závislosť od konzumu, od sexu, od internetu, nakupovania či jedla.
Budhisti hovoria o „hladných duchoch“ – bytostiach s obrovskými prázdnymi bruchami, tenkými krkmi a drobnými ústami, ktoré nikdy nemôžu dosýta naplniť svoju prázdnotu. V našej spoločnosti sme všetci tak trochu týmito hladnými duchmi. Všetci cítime vnútornú prázdnotu a snažíme sa ju zaplniť zvonka. Závislosť je pokusom zaplniť vnútorné prázdno vonkajšími prostriedkami.
Ak sa chceme pýtať, prečo ľudia trpia, nemôžeme sa pozerať na gény – musíme sa pozrieť na ich životy. V prípade mojich pacientov, silne závislých ľudí, je príčina bolesti jasná: boli zneužívaní po celý svoj život. Začali ho ako týrané deti. Všetky ženy, s ktorými som pracoval počas dvanástich rokov – stovky žien – boli v detstve sexuálne zneužité. A muži boli tiež traumatizovaní – zanedbávaní, bití, opúšťaní, emocionálne zraňovaní. Preto tá bolesť.
A je tu ešte niečo: ľudský mozog. Mozog sa vyvíja v interakcii s prostredím – nie je len geneticky naprogramovaný. Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, doslova formuje vývoj jeho mozgu.
Je mýtus, že drogy sú samy osebe návykové. Nie sú. Väčšina ľudí, ktorí vyskúšajú drogy, sa nikdy nestane závislými. Otázka teda znie: prečo sú niektorí ľudia zraniteľní a iní nie? Rovnako ako jedlo nie je pre všetkých návykové, ale pre niektorých áno; nakupovanie nie je pre všetkých návykové, ale pre niektorých áno; rovnako televízia. Prečo táto náchylnosť?
Čo sa deje s ľuďmi, že potrebujú dopamín či endorfíny zvonka? Keď sú deti týrané, tieto mozgové okruhy sa nevyvinú správne. Ak v rannom detstve chýba láska a prepojenie, mozog sa nevyvinie optimálne. V prostredí zneužívania sa vývin naruší – a mozog je potom náchylný na závislosť. Keď títo ľudia vyskúšajú drogu, zrazu sa cítia normálne, cítia úľavu od bolesti, cítia lásku. Jedna pacientka mi povedala: „Keď som si prvýkrát pichla heroín, cítila som teplé, jemné objatie – ako keď matka objíma svoje dieťa.“ Takto si prenášame traumu – nevedome – z generácie na generáciu.
Existuje mnoho spôsobov, ako zapĺňať prázdnotu – každý človek má svoj vlastný spôsob, ale prázdnota vždy pochádza z toho, čo sme nedostali, keď sme boli veľmi malí.
A potom sa pozeráme na narkomana a hovoríme: „Ako to môžeš robiť sám sebe? Ako si môžeš pichať niečo, čo ťa môže zabiť?“ Ale pozrime sa, čo robíme my Zemi: vstrekujeme do nej rôzne látky, do atmosféry, oceánov, do prostredia – a zabíjame tým planétu. Ktorá závislosť je väčšia? Závislosť od ropy, od konzumu – alebo od heroínu? Ktorá spôsobuje väčšiu škodu?“
zdroj: I love Dušek
