Ale aj iných negatívnych emóciách… Uvedomujeme si vôbec, čo robia s našou energetikou? Ako sa pod ich vplyvom meníme?
— Nenávidím ho, oci! Kiežby sa mu v živote všetko pokazilo!
To bolo prvé, čo vykríkol Kubo, keď vošiel do domu a s hnevom kopol ruksak do kúta.
Bol rozčúlený, celý červený od zlosti.
— Braňo ma pred celou triedou ponížil! Už ho nechcem nikdy v živote vidieť!
Otec sa naňho pokojne pozrel. Neprerušil ho.
Nechal ho, nech zo seba vypustí celú búrku.
A keď syn napokon stíchol, povedal len:
— Poď so mnou.
Vyšli na dvor.
Otec niesol vrece plné uhlia.
Zastavil sa pri šnúre, na ktorej visela biela košeľa, a povedal:
— Predstav si, že táto košeľa je Braňo. Každý kus uhlia v tomto vreci je tvoja zlosť.
Hádž. Všetkými silami. Mier priamo na košeľu.
Kubo poslúchol a začal hádzať.
Jeden kúsok uhlia za druhým — zo všetkých síl.
Lenže košeľa visela ďaleko, takže trafil len niekoľkými kúskami.
No po chvíli mal ruky, tvár aj oblečenie celé čierne.
Otec ho priviedol pred zrkadlo.
Chlapec sa pozrel… a onemel.
Seba samého nespoznával.
Bol celý od sadzí.
Vtedy otec pokojne povedal:
— Košeľa sa trochu zašpinila, to je pravda… Ale pozri sa na seba.
Ty si sa zašpinil najviac.
Takto pôsobí hnev.
Keď hádžeš nenávisťou po niekom inom, najskôr zašpiníš vlastnú dušu.
— Zlosť sa môže zdať ako sila, — dodal po chvíli, — ale ten, kto ju v sebe nosí, vždy prehráva.
Lebo myšlienky sa menia na slová,
slová na činy,
činy na návyky,
návyky na charakter,
a charakter — na tvoj osud.
Niekedy sa nám zdá, že keď niekomu prajeme zle, zbavíme sa bolesti.
Ale jediný život, ktorý tým naozaj potrestáme, je ten náš vlastný.
zdroj: Miroslav Sopko – blog
