Cez pohľad východných učení…
To, ako som jednal v minulosti nie som ja a dokonca ani to, ako sa správam teraz a aké hodnoty sú v mojej mysli nie som ja, pretože tento typ osoby sa mení, jej podstata existuje len do tej miery, do akej sa týka absolútnej pravdy.
Preto aj to, čo tu teraz píšem, je len nepatrná časť mňa, niečo uviaznuté k čomu sa nedokážem dopracovať, ale čo ma prenasleduje. Keď sa rozpomeniem na svoje detstvo a retrospektívne si rozložím ako sa moja osoba vždy zmenila, ktorá z tých osôb som skutočne ja ? A tiež, toto sa netýka len mňa, ale aj iných. Ľudia vplyvom času menia svoju osobu(identitu) a menia sa aj ich tváre, charakter, hodnoty ba dokonca aj vierovyznanie, kto teda skutočne sú ? Čo z toho je ich reálna osobnosť ? Čas mení všetko a osoby(ahamkara) ktoré existujú dnes, teraz, nebudú existovať v budúcnosti, do akej miery sú teda reálne práve teraz v tomto momente ? To, čo je dnes aktuálne, bude o mnoho rokov len spomienka, alebo niečo, čo si ani možno už nebudeme vedieť vybaviť. Spomienky blednú časom a to, čo si nepripomíname nás vždy nakoniec opustí rovnako ako spomienka na spomienku ktorá je už len skreslením pôvodnej spomienky. Každý si všeobecne zapamätá len to, čo mu je drahé, len to, kde venuje svoju pozornosť a to, čo si pravidelne opakuje a pripomína. Ľudia, tváre, situácie a miesta ktoré ich neoslovili vyprchajú z ich vedomia dokonca aj vtedy, keď s nimi boli dlho v kontakte a prežili s nimi mnoho rokov či životov. Preto Bhagavatam správne vyjadruje realitu toho, že ľudia sa vzďaľujú od pravdy keď hľadia navzájom do svojich tvári a myslia si „toto som ja“ a „toto si ty“.Ľudia ktorých sme poznali už nie sú aktuálni. V hmotnom svete sa všetko aktualizuje, mení, no ani tie najnovšie aktualizácie tejto energie nie sú konečnou pravdou. Nepamätáme si mnohé tváre ani z tohto života, nehovoriac o predošlých. Kde všetci idú a aké hodnoty ich životov sú skutočné, keď sa to všetko vplyvom času tak rýchlo mení ?
Myslíme si, že niekoho poznáme, ale nakoniec veľakrát zisťujeme, že rôzne osoby okolo nás sú neznáme identity a ešte neznámejšie duše, unášané vetrom života bez kotvy v rôznych farbách svetského života. Ľudia občas hovoria, že chcú pravdu, že sú unavení a hľadajú niečo viac, ale každého skôr či neskôr nájdete zaviateho vetrom v určitej sieti banyanovníka. Na každého si vonkajšia energia nájde niekde miesto, určitú túžbu, určitú situáciu a prácu, určitý typ ilúzie ktorý im nachvíľu vyhovuje. V sieti tisícoch a tisícoch takýchto osôb je možno jedna osoba, ktorá vám vážnejšie pripomenie, že nie ste to, kto si myslíte že ste pripomienkou zmyslu života. Taká osoba je skutočný priateľ, ale podobne ako vy bude tiež niekde a v niečom zaseknutá, pretože duchovný život má nesmiernu hĺbku a vyžaduje si vždy nové výpady ktoré nie sú len o intelektuálnom telocviku. Život stojí pred vami a vy neviete, čo skutočne skrýva. Som na tom dobre ? Som na tom zle ? Neviem. Dôležité je pokračovať nezávisle na okolnostiach. Držať sa tých pár stabilných odkazov védanty ku ktorým nás intuícia smeruje. Vedieť, že človek žije v ilúzii je bolestivé. Oddanosť nie je o spokojnosti s niečím externým. Je o trápení sa nad vecami na ktoré mame dosah a potenciál v zmene vedomia, no nevyužívame ho. Je to Krišnove zrkadlo k našej ilúzii.
Chantuješ maha-mantru ? Pozri, túto ilúziu som ti odhalil. Ako sa teraz zachováš ? Ako naložíš s novým uvedomením. Vieš ďalej kráčať, alebo zastaneš ? Čo pre mňa alebo teba znamená Krišna a čo je vlastne táto oddanosť ?Mnohé naučené veci sa zmenia a iné o ktorých sme ani nevedeli, prídu. Ilúzia hmotnej totožnosti je tisíckrát rafinovanejšia ako všetky naše predstavy o tom, ako vlastne funguje.
Myseľ začne rozjímať o vzťahu svojej falošnej identity k plodom práce a sociálnych vzťahov v ktorých zabudne, že tá skutočná osoba(duša) tu vlastne nie je a príjemcom obetí je niekto iný, ako naša telesná identita. Duša nie je súčasťou hmotného priestoru ani času a rovnako ani jej Pán nie je z tohto sveta napriek tomu, že ho nepriamo udržuje. V tomto vonkajšom svete sme všetci zahalení touto najjemnejšou drogou vlastnej externej identity ktorú vnímame ako osobu nezávislú od Boha. Takmer všetci v tomto svete si naivne myslia, že Boh je niekde ďaleko, skrytý, alebo neexistuje. V skutočnosti je to ale iba naše podmienenie – zahalenie skrze vonkajšie zmysly a neovládnutú myseľ, oddelenosť od seba skrze znečistenú inteligenciu. Takto sme nútení nasledovať popudy zmyslov a vlastnej mysle. Napriek tomu, že sa považujeme za slobodných, sme v skutočnosti otroci, sme ale tak hlúpi, že to ani nevidíme a myslíme si že dosahujeme „niečo“, jediné ale čo robíme je to, že strácame čas a sme natoľko omámení, že túto skutočnosť nemusíme vidieť aj napriek tomu, že o nej čítame. Aspoň teda v mojom prípade.. Ak mám pravdu povediac, védy ma každý deň čoraz viac desia. Sú pre mňa hrôzostrašné a zároveň veľmi príťažlivé a plné zmyslu.
Ich závery sú rovnako skutočné ako nevyhnutnosť smrti. Védy tvoria hlbší layer vyššej skutočnosti ktorá preteká všetkým. Preto sú vždy a všade aktuálne. Ten istý verš. Tie isté slová sú stále aktuálnejšie úmerne k uvedomeniu a realizácii. My ani nevieme kto vlastne sme. Veríme vlastnej mysli, spomienkam, vzťahom a dynamike troch kvalít. Ale védy. Védy sú dekonštrukcia tejto ilúzie so všetkým čo k tomu patrí s pozitívnou alternatívou a duchovnými príbehmi. Prabhupáda je desivý guru s veľkým posolstvom ktoré je ale skryté pod povrchom. Dostať sa k védam by sa dalo prirovnať k tomu, ako vyhrať milión dolárov. Aj keď je človek bohatý, to ešte neznamená, že vie správne naložiť a určiť, ako to minie. Rovnako to, že poznáme teóriu o Absolútnej Pravde ma na míle ďaleko tomu, čo táto Absolútna Pravda zahrňuje a či dokážeme naozaj využiť jej potenciál v tomto ľudskom živote. Preto mi tak napadá, sám pre seba, že Krišnu by sme nikdy nemali brať ako samozrejmosť. Je to veľmi výnimočné aj keď je to vlastne pre dušu prirodzené. To, že môžeme myslieť na Krišnu prostredníctvom mahá mantry je tá najlepšia vec čo nás v živote postretla a mali by sme za ňu každý deň ďakovať a modliť sa aby sme na Neho nikdy nezabudli. Toto je asi jediná vec o ktorú by sme sa mali aj báť. Mali by sme sa báť o to, že zabudneme na Krišnu alebo nebudeme dostatočne rozvíjať svoje spojenie s Ním a skrze tento mood o to viac na Neho myslieť. Mali by sme byť naozaj vystrašení z tejto iluzórnej energie.. pretože táto hmotná energia je naozaj desivá pokiaľ ju opustí svetlo Krišna vedomia. Krišna vedomie je pritom tak pekné a prináša všetko to, po čom duša prahne. Preto by sme sa nemali nechať zmiasť nejakou hlúposťou a snažiť sa pochopiť ho viac esenciálne, aby sa to stalo niečím vnútorným a vlastným, nie len povrchnou nálepkou či náboženskou príslušnosťou. Ide o osobný prístup k celému životu, pretože Krišna je vo všetkom, otázka je, či sme pripravení ho v tých veciach vnímať.
zdroj: Andrej Čierny
