ĎAKUJEME Lucke za jej postrehy 🙂
Je naozaj také jednoduché nechať veci voľne plynúť a plne sa oddať Vesmíru? Aj keď vo vnútri cítime, že sme vedení k nášmu najvyššiemu dobru Vyšším zámerom, dokážeme sa skutočne plne odovzdať a nasledovať kroky, ktoré nám Vesmír ukazuje a ktoré smerujú k dosahovaniu tohto zámeru a nevzpierať sa?
Sama momentálne prechádzam neľahkým obdobím. Obdobím, v ktorom duchovný rozvoj a posuny ďalej prinášajú aj nový rozmer mysle, ktorý sa prejavuje v podobne pochybností. Je to rozmer, ktorý tu pre mňa doposiaľ nebol. Akékoľvek pochybnosti v oblasti duchovnej cesty pre mňa boli celý život niečím absolútne nepoznaným, pretože som nikdy o svojej viere a dôvere nezapochybovala ani len na sekundu. Až do istého momentu. V duchovnom rozvoji som sa posunula za posledný rok o kusisko ďalej, avšak zrazu som sa dostala do slepej uličky. Uličky plnej racionálnej mysle, ktorá nerozumie veciam iracionálnym a presahujúcim vedomie a začala ich spochybňovať. Pýta sa ma: Je toto všetko naozaj skutočné? Sú tieto pocity naozaj skutočné? Deje sa toto všetko? Nie len to len tvoj výmysel Lucia? A akonáhle sa s týmito myšlienkami stotožníte, pocity lásky, jednoty a harmónie sú fuč. Akoby lúsknutím prstov sa zrazu objaví prázdnota, smútok a začína sa nezmyselné racionálne analyzovanie. Analyzujete, zamýšľate sa a pomaly sa strácate vo vlastnom prúde myšlienok, ktorý je stále silnejší a vťahuje vás do svojich pazúrov. Ťahá vás na dno, čo je to nesmierne bolestné a vymaniť sa z neho je náročné. Máte pocit, že ste v koncoch a vnútri kričíte z plných síl o pomoc. Ale pomôcť si môžete iba vy sami. Uvedomujete, že je to všetko len vo vašich rukách a že myseľ je skvelý sluha, ale zlý pán. A mne sa stala na chvíľu pánom a padla som na dno, z ktorého som sa škriabala a stále som sa z neho celkom nevyškriabala. Zakaždým som si dokázala uvedomiť, že mnou myseľ lomcuje a že som v nej úplne stratená, ale dokázala som sa vymaniť a opäť sa vrátiť k svojmu stredu, aj keď to niekedy trvalo dlhšie. Navrátila som sa k svojmu stredu, v ktorom je všetko v úplnom poriadku a presne tak, ako má byť. V ktorom vedome komunikujem s Vesmírom a cítim, že všetky tie pochybnosti sú len fabulácie a je to skúška, ktorou si musím prejsť. Intenzívne pracujem na odstraňovaní týchto pochybností a pýtam sa samej seba, či nie je práve aj toto jedným z kameňov úrazu. Nepramenia tie pochybnosti aj z toho, že na sebe chcem pracovať príliš intenzívne a sama sa zaháňam do kúta? Vytváram na seba a svoj duchovný rozvoj akýsi nátlak sprevádzaný vysokými nárokmi a zabúdam sa jednoducho oddávať prúdu všetkého toho krásneho, tej lásky, toho svetla, tej jednoty a harmónie, ktorá je tu v prítomnosti. V prítomnosti, ktorá mi ukazuje celú podstatu, ale ja ju nevidím pre svoje vysoké nároky a chcem stále viac. Chcem sa míľovými krokmi posúvať napred a pritom si zabúdam užívať prítomný okamih, v ktorom so mnou Vesmír neustále komunikuje. Veci, ktoré mám tu a teraz a ktoré mi neustále ukazujú, že pochybnosti nie sú na mieste, mi unikajú pomedzi prsty. Unikajú mi a myseľ sa v tom momente prebudí a začne sa vypytovať nepríjemné otázky a ak to včas nezastavím, padám na dno. Musím sa jednoducho Vesmíru oddať, plne mu dôverovať, veriť a nechať veci jednoducho plynúť. A taktiež vypnúť myseľ, zotrvávať vo svojom strede a užívať si všetky tie krásy, ktoré tu sú a ktoré sa mi ukazujú v prítomnosti.
Prestávam na seba klásť tak vysoké nároky a už nechcem byť tak zaryte o krok napred a krok, ktorým som akurát vykročila mi kvôli tomu, že čakám horlivo na ten ďalší, uniká. Ak by som v tom pokračovala, tak by sa cesta môjho duchovného rozvoja mohla veľmi ľahko odkloniť zo správnej cesty a len veľmi ťažko by som sa dostávala späť z toho deštrukčného procesu. Som nesmierne vďačná za podporu, ktorá sa mi stále dostáva od Vesmíru, od môjho partnera a od priateľov. Avšak musím sa priznať, že sa ľahšie tieto veci uvedomujú, ale trocha ťažšie praktizujú. Ale o tom to je. Prijímať výzvy a hľadať aj v tých nie zrovna príjemných veciach to pozitívne a možnosti posunu. Pretože práve tie menej príjemné veci nás učia najviac. Každý máme svoje prekážky, s ktorými aktuálne zápasíme a prekonávame ich. Momentálne je toto moja prekážka, ktorú prekonávam. A som za ňu nesmierne vďačná, pretože mi veľa ukazuje a ešte viac ma učí.
Aj keď sa vám zdá, že ste v slepej uličke, nezúfajte. Aj keď sa zdá, že ste na dne, obracajte sa do svojho stredu, pretože v ňom je všetka láska, istota a odpovede na otázky, ktoré v neľahkých časoch potrebujete. Nezabúdajme na prítomný okamih, v ktorom sa to všetko odohráva, aby nám neunikali veci o ktorých to všetko skutočne je. Pretože nič iné ako prítomnosť tu nebude.
Posielam vám veľa lásky a želám veľa síl, aby ste zvládali prekážky, ktoré nás všetkých posúvajú vpred, s ľahkosťou a láskou, a hlavne, aby sme na ne hľadeli ako na niečo veľmi prínosné pre náš ďalší život.
Namasté
