Rieka si pokojne tiekla k moru, ale narazila na púšť a zastavila sa. Pred ňou boli rozosiate skaliská roklín a skrytých jaskýň a pieskové presypy, ktoré sa strácali na obzore. Rieku zovrel strach ako do klieští.
„To je môj koniec. Cez túto púšť neprejdem. Piesok vstrebe všetku moju vodu a ja zmiznem. Nedostanem sa do mora. Úplne som stroskotala.“
Jej vody začali pomaly tŕpnuť. Rieka sa premieňala na močiar a pomaly umierala.
Vietor počul jej nariekanie a rozhodol sa, že jej zachráni život.
„Daj sa prehriať slnku a vystúpiš k nebu ako para. Na ostatné budem myslieť ja,“ šepkal jej.
Rieka sa ešte viac naľakala. „Ja som na to , aby som tiekla medzi dvoma brehmi ako voda, pokojná a majestátna. Nebola som stvorená na to, aby som lietala vzduchom.“
Vietor jej na to povedal: “ Neboj sa. Keď budeš na nebi ako vodná para, bude z teba mračno. Ja ťa prenesiem z púšte a ty budeš môcť znova padnúť na zem ako dážď a budeš zasa riekou a potečieš do mora.“
Rieka sa však strašne bála a pohltila ju púšť.
Mnohí ľudia zabudli, že jestvuje spôsob, ako prekonať nečakané púšte citov a krutú suchopárnosť, ktoré niekedy zatarasia pokojný tok života.
Je tu však duchovný život. Treba sa dať pretvárať Slnkom, ktorým je Boh, a prenášať Vetrom, ktorým je Duch. Je to však riziko, a málokto sa mu vystavuje. Lebo, ako hovorí Ježiš „Vietor veje, kam chce: počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.“
prevzaté z knihy:
Niekedy stačí jeden slnečný lúč (Bruno Ferrero)
