Položme si otázku – čo má systém rád? Závislosť ľudí na ňom. Aby bol človek závislý od:
– hypotéky a pôžičiek
– mesačnej našponovanej výplaty ktorej sa nevie dočkať
– supermartových reťazcov
– štátnej zdravotnej starostlivosti (v dôsledku nezdravého životného štýlu)
Taký človek je predvídateľný a ľahko riaditeľný.
Systém totiž zarába na ľudskej neukáznenosti. Sociálne siete, zábavný priemysel, rýchle občerstvenie – to všetko je postavené na tom, že ľudia nedisciplinovane míňajú svoj čas, peniaze a zdravie.
Človek, ktorý má disciplínu, povedzme, že sa otužuje, pravideľne zvykne skoro vstávať, cvičiť, jesť potraviny z fariem, obmedzovať technológie, uniká zo systémového kolobehu.
Zdravý životný štýl, hľadanie alternatívneho stravovania mimo hypermarkety, nízka chorobnosť, silný organizmus, to všetko je problém.
Odmietnutie chemických liekov, nahradením alternatívnej liečby z prírody, rovnako neteší korporácie.
Ak sa človek rozhodne míňať menej elektriny, keď hľadá alternatívy, ak si sám pestuje, chová, zavára, uskladňuje, jeho minimalizmus je pre systém nepriateľom! Jednoduchý, skromný život, obchádzajúci davovú nákupnú psychózu a honičku za luxusom, používaním starej elektroniky, tlačítkových mobilov, stavia človeka do pozície nebezpečného jedinca.
Takto opísaná disciplína je v podstate tichý protest. Keď odmietame používať štandardné veci a minimalizujeme závislosť, dávame jasne najavo, že „oficiálny životný štýl“, ktorý systém ponúka, je chybný. To môže inšpirovať ostatných a narušiť status quo.
Táto forma disciplíny nie je len o osobnom rozvoji. Je zároveň politickým aktom. Je to spôsob, ako hovoriť: „Nepotrebujem ťa natoľko, ako ty potrebuješ mňa.“
Systému to vôbec nie je jedno. Nezávislí ľudia sú dôkazom, že existuje alternatívy – a to je pre každý systém hrozba. On nechce alternatívy. Chce ťa nalákať – „daj si zaviesť plyn, je lacný“. Ale ti nepovie, že v horizonte 10-20 rokov sa jeho cena niekoľko násobne zdraží. „Zamuruj komín a daj si elektrické podľahové kúrenie, veď elektrina je za babku.“
Systém vždy ponúka v počiatkoch produkty pod cenu, no ľudia nevidia, akú vysokú cenu napokon zaplatia, keď sa stanú na systéme závislí. Pretože ten istý systém, ktorý ti dal lacnú elektrinu, ti ju ako monopol môže kedykoľvek zodvihnúť do astronomických výšok a je jedno, akú kauzu si vymyslí, že tak musí urobiť.
Prečo sa systému darí je fakt, že ľudia sú nedisciplinovaní. Naučili nás na pohodlie, nákup cez pár klikov, nemusíš chodiť pre tovar nikam, kurér ti ho prinesie rovno pod nos. Všetko vybavíš z pohodlia gauča, ktorý je tak preležaný, že je najčastejšie sa meniacim nábytkom v dome.
Na tomto systém profituje – načo by si išiel na jednu farmu po domáce mlieko a na druhú farmu pre mäso? Veď v hapermarkete máš všetko – od zápaliek, až po sedmové karty, a to pod jednou strechou. Ako bonus – ani do obchodu vlastne nemusíš, máme kuriérsku službu, ktorá ti nákup prinesie rovno dovnútra – nielen pred dom.
A človek, ktorý systém postupne opúšťa, je na smiech gaučovému nedisciplinovanému človeku.
– „Vieš, že náš sused si prádlo zavesil v záhrade na šnúru? V dnešnej dobe? On nemá sušičku? Chudák! Žobrák!“
– „A vieš o tom, že som ho videl cez štrbinu plotu, ako si umýval poháre v nejakom vedre? On asi nemá ani umývačku riadu.“
Čo tam potom, že do umývačky dávajú ľudia vysoko chemicky koncentrované kapsule, ktoré im robia problémy so žalúdkom a zažívaním?!
– „A ešte jednu pikošku ti musím povedať. On ti nemá ani klimatizíciu. Ako to môže bez nej v lete vydržať?“
Toto sú systémoví ľudia, jeho miláčikovia a zároveň otroci. Na tomto je postavená celá budúcnosť a digitalizácia. Na závislosti. Tí istí ľudia, ktorí sa desia digitalizácie, sa rovnako desia aj toho, že si zabudli doma mobil a celý deň sú v práci bez neho. Chytí ich zúfalosť v momente, kedy prídu na WC a zistia, že si nevzali so sebou mobil.
Nechce sa im hľadať alternatívy, premýšľať nad riešeniami, vziať pero so zošitom a zapisovať, ako čo zjednodušiť, ako sa čoho vzdať, na druhej strane ako sa viac prinútiť do disciplíny vlastného tela. Pretože aj to je zásadný problém, ak nepremýšľate nad ich správami, ak ich nesledujete a nič neviete.
„Ty nevieš čo prehlásil Trump? Nevieš, že bola taká a onaká nehoda, že postrelili toho a tamtoho človeka?“
„Nie neviem – nezaujíma ma to, mám dosť problémov vo vlastnom dome a na dvore, nieto ešte si pridávať cudzie starosti.“
Ak by ľudia prestali na jeden mesiac sledovať ich neprestajne zahlcujúce správy, k čomu by ich vysielali a pre koho? Celá tá ich symbolika a zašifrované odkazy v nich, by boli k ničomu. Ovládanie cez čierne obrazovky by prestali mať význam.
Takže je tu cesta, vždy bola a vždy bude – ale je ťažká. Každý človek si musí vstúpiť do seba a premýšľať, ako veľmi je na systéme závislý a ako sa od neho čo najviac odpojiť. Prirodzene je to plávanie proti prúdu, keď nájdete sotva 5% ľudí, ktorí budú ochotne plávať s vami, inak 95% pôjde proti vám. Ale to nič neznamená. Vždy musí byť niekto, kto je prvý, kto koná inak ako koná svet.
Kedysi sa tomu hovorilo aj – samorast.
Systém potrebuje čo najmenej samorastov a čo najviac nadšencov, ktorí sa živia vlastnými emóciami a umelo vytvoreným dopamínom obrazoviek a politických správ.
Ale čím je človek disciplinovanejší, tým skôr nájde možnosti a uskutoční ich. Starí Grécki filozofi hovorili aj konali to, že si na tele dopúšťali nepohodlie. Napríklad v zime chodili ľahko odetí a bosí, alebo sa prezliekli raz za týždeň za žobrákov, alebo chodili medzi nepriateľov, ktorí ich verejne urážali. Pozrime sa na ich výroky:
Epiktétos povedal: „Trénuj sa v tom, čo je ťažké. Ak je pre teba niečo ťažké, neustúp pred tým, ale cvič sa v tom, aby si to zvládol.“
Seneca „Často si treba dopriať nepohodlie. Urob si niekoľko dní, kedy budeš jesť málo a oblečieš si hrubý plášť. Pýtaš sa prečo? Pretože v pohodlí sa stávaš zbabelcom. Bez precvičovania neobstojíš v ťažkostiach.“
Sokrates: „Ak chce byť človek odolný, musí sa cvičiť v znášaní hladu, smädu, zimy, nepohodlia a vyhýbať sa pýche.“
Aristippos: „Najlepšie nie je mať príjemnosti, ale nebyť nimi ovládaný. Ten, kto ovláda svoje pôžitky, je silnejší ako ten, kto ovláda svojich nepriateľov.“
Na týchto výrokoch vidíme, prečo sa rútime do priepasti, ovládaní systémom, pretože sme stratili disciplínu. Sme hnaní ako list odpadnutý od stromu, čakajúc, kam nás vietor zaveje.
Cesta von teda nevedie cez revolúciu, ale cez tichú, každodennú revoltu vlastnej disciplíny. Je to boj o vlastnú pozornosť, čas a nezávislosť. Každé rozhodnutie pre jednoduchosť a sebaovládanie, je výhrou nielen nad sebou, ale aj únikom z osídiel, ktoré systém tak starostlivo pripravil a pripravuje. Zmena tak nezačína v spoločnosti, ale v jednotlivcovi, ktorý sa prestáva hrať na ich hru.
zdroj: Staroverectvo
