V posledných rokoch sa stalo módou označovať sa za empata. Mnohí ľudia o sebe verejne tvrdia, že sú citliví, vnímaví, že intenzívne prežívajú emócie druhých.
Tvrdia to o sebe často a nahlas. Nie preto, že by to z okolností prirodzene vyplynulo, ale preto, že chcú, aby to o nich bolo povedané a okolie to vedelo. Lenže skutočná empatia nepotrebuje reklamu. Nevyhlasuje sa, neprezentuje sa ako identita, nevyžaduje potvrdenie. Prejavuje sa v činoch – ticho, prirodzene a bez potreby obdivu.
Často sa za nadmernou potrebou zdôrazňovania vlastnej empatie skrýva nie túžba porozumieť druhým, ale snaha vybudovať si morálnu nadvládu a obraz etálónu chápavého.
Niektorí „empati“ sa tak automaticky pasujú do roly tých lepších – citlivejších, duchovnejších, hlbších – pričom druhých ľahko označujú za narcistov, toxických alebo necitlivých, aby tak vytvorili kontrast o svojej jedinečnosti. Tento postoj je však veľmi varovný. Niekedy u týchto osôb nejde o skutočnú empatiu, ale o narcistickú potrebu vyzerať ako empat, pretože „sa to nosí“. Je to hra na citlivosť, ktorej cieľom nie je druhého pochopiť, ale ovládnuť obraz o sebe cez obraz toho, kto dokáže „pomôcť“. Skutočný empat nemá potrebu hovoriť o tom, aký je empat.
Skutočný empat sa skôr snaží chápať bez potreby nálepkovať druhých a usvedčovať ich z narcizmu. Majte sa na pozore, pretože ten, kto svoju empatiu príliš zdôrazňuje, ju možno len predstiera, aby vyzeral lepšie…
Ondrej Kubik, 2025
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
