Pokračujeme zaujímavými príbehmi 🙂
Ahojte,
Tak zase po čase sa Vám všetkým ozývam a mám pre Vás zase ďalší zaujímavý príbeh. Dúfam, že niektorým z Vás nenaženiem strach, pretože ten tu nie je na mieste. Strach je dobrý, ale aj nebezpečný kamarát.
Strach ako taký je prirodzená ľudská emócia a je dobrý napríklad pri jazde autom, dokáže nám zachrániť život v nebezpečných situáciách, či nás varovať pred rôznymi situáciami. Len treba dať pozor, keď nás strach začne ovládať. Začneme byt paranoidnými, za každým skutkom a činom vidíme útok na nás a proti nám, máme pocit, že celý svet a všetci ľudia sa narodili len preto, aby nám ublížili a boli proti nám. Nedôverujeme ľuďom a kamarátom, či práve naopak, až slepo dôverujeme a nevidíme reálne zlo a podlosť na druhej strane. Tá hranica medzi týmito dvomi stranami je veľmi tenká a niekedy je naozaj problém to ustrážiť. Áno, môže sa nám niekedy stať, že šliapneme vedľa, ale vždy len na nás záleží, či si to uvedomíme a vrátime sa späť, alebo sa ním necháme pohltiť. Niekedy si to ani neuvedomujeme a táto cesta môže byť veľmi pomalá a nenápadná a nemusíme si to poriadne ani všimnúť, resp.až keď bude neskoro. Prečo toľko píšem o strachu? Pretože spolu so strachom, tým paranoidným a chorým, sa na nás nalepia aj rôzne potvorky a entity, ktoré sa na nás priživujú a ďalej v nás živia tento strach a ďalšie negatívne pocity, ktoré pri tom cítime. Tie sú totižto pre nich potravou, a tou najlepšou.
Ale ukľudním Vás, skoro vždy sa to dá zvrátiť. Nechcem to zľahčovať a tváriť sa, že je to jednoduché, lebo to tak naozaj nie je. Cesta je to ťažká, náročná a vždy záleží na klientovi, ako veľmi to chce, resp.či to vlastne chce riešiť. Nejde o to, či to klient len povie, ale hlavne či sa aj vnútorne rozhodne a prizná sám pred sebou, že má problém a potrebuje pomôcť. Pokiaľ si toto sám pred sebou neprizná, nemá zmysel sa snažiť o nápravu.
Nebudem písať ako to celé prebieha, pretože sa to líši podľa klientov, ale napíšem Vám príbeh jednej slobodnej mamičky, ktorá si týmto celým prešla.
Mia je slobodná mamička, ktorá sa stará sama o 4 ročného šintera. Ako to už býva, snažila sa skĺbiť prácu, rodinu a voľný čas. Nie vždy jej to išlo na 100 percent a vždy niektorá oblasť trošku pokrivkávala a Mia sa dostávala do permanentného stresu a hlavne strachu. Začínala mať pocit, že všetci na ňu útočia, kolegovia sú proti nej a dostávala sa do stavu, že začala po nociach plakať, časom už aj cez deň a prestávala sa tešiť zo života. Mala pocit, že stále niečo musí, že nič nerobí z lásky, alebo preto, že by chcela ona sama. Začínala mať problémy s ľuďmi a komunikáciou s nimi, uzatvárala sa do seba, trestala sa a čo bolo najhoršie odnášal si to aj jej syn. Začal byť rovnako nervózny, podráždený a hnevlivý. Celé sa to vystupňovalo po Novom roku. Mia začala mať vážne súkromné problémy, ku ktorým sa pridružili aj psychické problémy a totálne zrútenie. Mia bola maximálne vyčerpaná. Už dávno išla na veľký energetický dlh, začala sa báť vo vlastním dome, začali sa jej diať zaujímavé veci. Zmizli jej nejaké predmety, v dome sa začala prejavovať pleseň, v dome boli počuť rôzne kroky, malý bol vyslovene agresívny a Mia sa ho začala báť. Pri analýze sa zistilo, že na Miu sa nalepili rôzne entity, ktoré ale neboli pri nej preto, aby jej pomáhali, ale skôr, aby ju stiahli na stranu Temna. Živili sa jej strachom, podporovali v nej tie negatívne pocity a emócie, psychicky ju deptali… po prvotnom šoku a jemnom zrútení, si Mia v sebe veľa vecí uvedomila a začala si prehodnocovať veci a postoje. Postoje k sebe ako samostatnej osobnosti a k svojmu synovi, ktorého nadmieru miluje.
Prvý deň bol najhorší. Mia sa doplakala, nevedela pracovať, ale začala si všetko uvedomovať. To ako zanedbáva v prvom rade seba. Svoje malé vnútorné dieťatko, svoje telo a krehkú dušičku. Potom zanedbávala svojho syna. Svoj poklad. Prestala mu načúvať, prestala ho vnímať ako osobnosť, jeho problémy a stavy. Začala si to ten večer všetko uvedomovať a vnútorne sa rozhodla, že DOSŤ! Je načase sa postaviť všetkému čelom a začať sa „liečiť“. Tento moment začal 15.1., čo bol akurát spln a najťažšie obdobie, kdeže potvorky a entity boli silnejšie. Pravdaže hneď na začiatku, po rozhodnutí Mii, začali viac a viac vystrájať, negatávne entity sa jej nechceli vzdať. A pritvrdili.
Pritvrdili v tom zmysle slova, že sa jej začali diať niekedy až životu nebezpečné situácie. Niekoľkokrát skoro havarovala, aj keď mala syna v aute. Malý sa jej začal v noci budiť a strašne plakať, začal ju od seba odháňať a hovoriť, že ju nechce a chce byť s tatinkom … Miu to začalo zase psychicky odrovnávať, pokiaľ si nezačala uvedomovať, že to nie je malý, ale tie entity, ktoré cez neho skúšajú negatívne pôsobiť. Miu to stálo veľa síl a námahy, ale začala sa naozaj vnútorne ukľudňovať a meniť. Bolo to dokonca tak viditeľné, že aj ľudia v jej okolí to začali vnímať. Vnímať v dobrom. Začali sa k nej chovať milšie, úprimnejšie a otvorenejšie. Komunikácia sa presvetlila, upokojila a bola pohodová. Mii sa začal meniť aj vzťah s malým. Malý sa ukludnil, prestal byť agresívny a začal sám spávať vo svojej izbičke.
Tento proces trval asi 2 mesiace. Niekomu sa to môže zdať dlho, niekomu krátko. Je to vec pohľadu a pripomínam, že je to u každého klienta individuálne. A niekedy sa to bohužiaľ ani nepodarí….
Ale treba si uvedomiť, že predtým, ako necháme veci zájsť až tak ďaleko, že potrebujeme pomoc iných, začnime si sami uvedomovať, čo všetko robíme pre seba. Čo robíme preto že chceme, nie, že musíme. Začnime si hýčkať svoje vnútorné dieťa, vážiť si sami seba. Až potom, keď MY budeme v poriadku, môžme pomáhať a riešiť veci a život iných. Uvedomme si, že každé naše rozpoloženie má vplyv na celé naše okolie. Je ľahké obviňovať všetkých okolo seba, za svoj stav, ako si uvedomiť, že za to môžeme len my sami. A toto je bohužiaľ to, na čo čakajú tie potvorky. Buďme sami sebou, nenechajme si šliapať po sebe, pre dobro iných, rodiny, detí…. To sú výhovorky. Výhovorky pred sebou. Spravme najťažší krok a buďme úprimný sami k sebe. Naučme sa žiť sami so sebou a prijímajme sa.
Prajem Vám krásny deň
Matilda
