„V pravé lásce pojmy „vrchol“ a „dno“ chybí, tam nejsou vítězství ani porážky a lidé, kteří se navzájem milují, se stávají vzájemnými pomocníky v získávání Božské lásky.“
S.N.Lazarev
Budem voľne pokračovať v Lazarevových slovách- čím väčšiu lásku prežívame, tým viac Božskej lásky musí byť prítomnej v našej duši. Pretože Božská láska nezávisí na ľudskom- nie je v nej zármutok, sklamanie, nespokojnosť, strach… s každým človekom, láskou máme možnosť toto pochopiť. ALE- pochopenie prichádza až vtedy, ak sa zbavíme nánosov ega- snahy ovládať, vlastniť, riadiť. Nech sa to ktokoľvek snaží akokoľvek nazvať- nie je to skutočná láska, je to dokazovanie si vlastnej moci. Láska nie je o vlastnení, držaní na krátko a riadení toho druhého. Nie je ani v neprestajných prejavoch náklonnosti a uisťovaní sa, že ten druhý ma skutočne miluje. Láska buď je, alebo nie je. Ak je, tešme sa z nej, užívajme si všetky jej kvality. Ak nie je, nenúťme toho druhého zotrvávať v nefungujúcom vzťahu.
A teraz toto všetko rozpitvem a pridám zopár príkladov; čo sa s nami deje, ak si zameníme Lásku s vlastníctvom a snahou ju meniť na svoj obraz.
Ak niekoho milujem a on miluje mňa, potrebujem od neho dôkazy lásky
Prečo potrebujem toto uistenie? Dôvodov môže byť viac- mám málo sebadôvery, sebalásky a sebahodnoty- preto potrebujem potvrdenie, že FAKT, tento človek o mňa stojí a chce ma. S každou myšlienkou pochybnosti, nedôvery v seba, sa vynorí potreba uistenia od objektu mojej lásky. S pochybnosťami o sebe samej narastá podozrenie- je mi verný? Veď taký atraktívny človek predsa musí byť obletovaný- a začne žarlivosť, podozrievanie, kontrolovanie… takto sa to stupňuje, až kým objekt mojej lásky jedného krásneho dňa rezignuje a povie si : „už mám toho akurát dosť.“ Zo zdravotného hľadiska zvýšené nároky na partnera, neprestajný vnútorný tlak a snaha mať veci pod kontrolou, vedú u žien k silnému menštruačnému krvácaniu, neskôr k nádorom. Samozrejme to môže byť aj opačne- ak je tento tlak vyvíjaný na ženu. U mužov vedie k problémom s prostatou, potenciou (pochybnosti o vlastnej dokonalosti, sile, mužnosti) … Silné krvácanie môže byť následkom podvedomej agresie voči mužom. Aká je na toto rada? Čím väčší význam má pre nás nejaký človek, tým menšie nároky by sme na neho mali mať. Pretože zvyšovaním nárokov rastie idealizácia a zbožňovanie toho človeka, stáva sa našou modlou. A tým pádom sa nám rúti systém. Musí dôjsť k zrúteniu, aby sa nastolil skutočný hodnotový systém. Teda- ak niekoho skutočne milujem, milujem ho takého aký je nie takého, aký by mal byť podľa mňa. To by už nebol on, už by to bol niekto iný. Síce krásny (podľa mojich predstáv úplný ideál), ale on sám nešťastný, lebo by sa len hral na niekoho len preto, aby mi vyhovel. A malo by to byť vzájomné.
Sem ešte doplním, že toto všetko nemusí byť len ohľadom vzťahu muž-žena, ale aj rodičia- deti. Napr. veľké nároky matky na dcéru vedú k dcérinej nenávisti k sebe, veľkej vnútornej agresii, sebadeštrukcii, nenávisti na život/osud (lebo neplní mamine neprestajne sa zvyšujúce nároky)… následne problémy s prsníkmi, ženskými orgánmi, alebo močovým ústrojenstvom. Problémami s otehotnením, donosením či zdravím vlastných detí. Ale k tomuto sa vrátim v samostatnom článku!
Ako dochádza k rušeniu idealizácií partnera?
Ak som na niekom závislá, lipnem a zbožňujem aj zem po ktorej chodí, vidím na ňom len to dobré. Ako sa hovorí- fungujú u mňa ružové okuliare. Vidím len to, čo chcem vidieť. Svojim spôsobom sú ružové okuliare dobré, ale museli by sme ich použiť trošku inak ako v klasickom zaľúbení: teda áno, vidím len to dobré, ale zároveň prijímam aj to, čo nie je zrovna ideálne (veď ani ja nie som dokonalá a ideálna). Vnímam naďalej ružovo, cítim a vysielam lásku, no súbežne vnímam a prijímam i negatívne vlastnosti, ktoré má každý z nás. Môžete si povedať, že: „ale ako mám vydržať jeho kamarátov, jeho nadmerný záujem o šport a pivo?“ Asi tak, že v čase jeho záujmov sa venujem ja svojim- kamarátkam, záľubám. Nikde nie je napísané, že musíme byť nonstop spolu. Práve naopak. Voľnosť v tomto smere je veľmi dobrá, tolerujeme si svoje aktivity – ale samozrejme s vopred dohodnutými pravidlami: napr. on má dovolené 3 pivá na akcii, a ja miniem len dohodnutú sumu pri vymetaní obchodov. Všetko sa dá, len treba chcieť. Komunikácia a vzájomne vyhovujúca dohoda je vždy to najlepšie, čo sadá vo vzťahu urobiť. Obe strany sú spokojné. Ale čo ak toto nefunguje? Čo ak moje idealizácie neprerastú do iného vnímania partnera? Rušenie udealizácií je v tomto smere veľmi bolestné, no je to učenie sa z ktorého nechceme odísť. Lebo milujeme, lebo nám na tom druhom záleží, a preto vydržíme takmer všetko.
Ideme na príklady:
Ak moja idealizácia spočíva v tom, že môj partner je pracovitý, dokáže sa postarať o rodinu, zarába veľké peniaze– a ja si ho cením len pre toto: časom bude prichádzať o zdravie, pracovné príležitosti, menej bude zarábať, bude nedocenený… všetko pre to, aby moja idealizácia jeho pracovitosti bola obmedzená a ja som prijala to, že nesmiem vyvyšovať jeho pracovitosť nad iných ľudí. Ak beriem partnera za najvernejšieho, najmorálnejšieho, za najzodpovednejšieho a najčestnejšieho človeka na svete, pýšim sa týmito jeho vlastnosťami– pokorenie tejto idealizácie môže byť cez jeho neveru, urážky a ponižovanie, nezodpovednú stratu niečoho veľmi dôležitého/drahého. Aby sme partnera začali vnímať ako obyčajného človeka. Ak považujem náš vzťah za najlepší, chválim sa ním– prídem oň. Akokoľvek. … Toto všetko slúži na oslabenie zbožňovanie, idealizácií, lipnutia na pozemskom.
A ešte to otočím inak: pojem „dobrý a zlý“ je spojený s fyzickým žitím. Za hranicami tohoto sveta nie je dobro a zlo. To si spájame len s povrchovými vrstvami reality. Ak hovoríme o tom, že Boh je dobrý, čestný, veľkomyseľný atď., dávame mu ľudské vlastnosti a pozeráme na neho z pohľadu svetského, pozemského, naučeného. Na druhú stranu sú výčitky: ako toto mohol Boh dopustiť, prečo mi toto Boh dal do života… teda pokadáme Boha za nespravodivého. Kde je tu logika? Veď Boh má absolútnu Pravdu a Lásku, vie všetko čo je pre nás najlepšie, ako čo, kedy má byť… Preto- Božské sa dá spoznať len vtedy, ak sa zbavíme ľudského: lebo naše vedomie je spojené s okolitým svetom, fyzickým- vnímame a delíme všetko na dobré a zlé. Naše vedomie neprestaje delí- malé/veľké, nízke/vysoké, dobré/zlé, pekné/škaredé… ALE- naše vedomie sa neprestajne mení, s každou skúsenosťou zisťujeme, že to, čo som dnes pokladala za zlé, zajtra vnímam ako veľmi dobré. Teda ako sa dostať k Božskému? Vzdať sa ľudského: neškatuľkovať, nenálepkovať neporovnávať, neodsudzovať, neposudzovať. Len prijať všetko ako fakt, ako teraz/pre tento moment vhodné. Aj ak je to úraz, nehoda – má ma to niečo naučiť/niečo mi povedať, čo zrovna teraz nechápem, ale možno zajtra, o týždeň- mi odpoveď príde. Budete namietať, že je to ťažké, že je to blbosť… no, sama som sa presvedčila, že Božská logika NAOZAJ funguje! Nielen v mojom živote- žitím všetkého o čom píšem, ale hlavne vyskúšaním a potvrdením funkčnosti aj u mnohých ľuďoch, s ktorými sme v kontakte. A samozrejme, nesmiem zabudnúť na to najdôležitejšie- trpezlivosť! Nechcite všetko hneď, už aj, teraz. Hore presne vedia, kedy čo máme mať, kedy sme pripravení dostať to a to. A toto platí aj pre lásku a vzťahy. Ako? Mnohí mi napíšu o rozpade vzťahu, o tom, aký bol ich vzťah ideálny, krásny a zrazu sa všetko zrútilo. Vždy za tým bola takmer rovnaká schéma- veľká idealizácia partnera alebo vzťahu, alebo prílišné lipnutie na nejakej ideálnej predstave rodiny/domova/vzťahu. Samozrejme sa toto všetko muselo rozpadnúť, ak išlo len o fyzický prejav dokonalosti. Ak vzťah nemal duchovný základ, rozpadol sa. Ako to myslím? Ak sa vzťah zakladá na: fyzickej príťažlivosti, na tom, že si založíme rodinu, aby náš rod mal pokračovanie, aby sme sa pýšili tým čo sme spolu nadobudli, aby sa partner pýšil svojou atraktívnou polovičkou, už mám dosť rokov aby som mala deti/rodinu… alebo podobnými ilúziami „dokonalej rodiny/vzťahu“- ak je základom niečo z tohoto (alebo podobné), ak nepracujeme na vnútornom spojení, na duchovnom prepojení a následnom spoločnom raste, potom samozrejme prichádza po nejakom období kolaps. Kríza stredného veku je aj o tom. Zrazu zistíme prázdno vo vzťahu, ktoré nevieme ako vyplniť – a hľadáme doplnenie u iného človeka. V inom vzťahu. Tu sa nebudem zastavovať, popísané bolo mnoho, ale posuniem sa k bodu, kedy sme sami- v období medzi starým a novým vzťahom. Kedy chceme niekoho, ale nemôžeme nájsť. Mnoho ľudí chce silou mocou vrátiť starý vzťah – ale bez toho, aby začali nanovo, inak, aby pracovali na tom, kde sa stala vo vzťahu chyba, skrátka- len nadviazať a ísť ďalej- bez vnútornej zmeny. Ale to sa nedá! Ak má vzťah pokračovať, zmeny musia byť na oboch stranách. Nedá sa vynútiť od partnera návrat- ak to on nechce. Ak partner odíde- prichádzajú výčitky, hnev, obviňovanie, nenávisť. Za všetko môže ten druhý! Ja som predsa robila všetko najlepšie ako som vedela! Kdeže, ja som chybu nikdy neurobila, robila som vždy všetko, čo som mu na očiach videla, on bol nevďačný, nevážil si to … 😀 no a tu mnohých zastavím a poviem to, čo je veľmi prosté- chyba je vždy na oboch stranách.
Ak som partnerovi robila všetko čo som mu na očiach videla– mal vo mne matku, upratovačku, kuchárku – nie Ženu. Nedala som mu dostatok možností, aby sa prejavil ako Muž. Bol len dieťaťom, o ktoré som sa starala. Snaha niekomu vyhovieť musí mať isté hranice. Inak sme otrokmi domácnosti, toho človeka.
Ak som robila všetko najlepšie ako som vedela, pedantne, dokonale– mala som podobné tendencie toto vyžadovať aj od partnera. Dokonalosť v tomto zmysle je vlastne nespokojnosti so všetkým okolo. So sebou samým, s nedostatočnosťou toho, čo je. Vytváram si dokonalosť aspoň vo fyzickom svete a vyžadujem ju aj po iných. Povýšila som nejaké hodnoty nad všetko ostatné … Preto prichádza rozpad toho, čo bolo- vedome sme to zabíjali vlastnými rukami. Neprijali sme fakt, že život je rozmanitý, riadi sa vlastnými pravidlami, do ktorých niekedy nemôžeme nijako zasiahnuť.
O tomto všetkom by sa dalo napísať ešte veľa článkov! No každý vzťah, každý človek, je individualita sama o sebe. Preto zovšeobecňovať sa dá len čiastočne. Ak by som to však mala nejako uzatvoriť, napíšem toto: z každého vzťahu si odnášame pochopenie, to, čo sme sa v ňom naučili, o čo sme múdrejší. Posielame lásku a pokoj do minulosti/partnerovi, aby sme mali zdravú súčasnosť aj budúcnosť. Pretože všetko je prepojené a všetko so všetkým súvisí. Ak toto nedokážeme, dostaneme rovnakého partnera. A všetko pôjde nanovo. Pretože som sa JA nikam neposunula/nepoučila sa z toho vzťahu. Je mi jedno ako sa cíti môj partner, aký bol, čo mi robil. Ja v ňom vidím Boha, tak ako ho vidím v sebe- vidím to, že aj cez všetky nedokonalosti nášho vzťahu, naučila som sa mnoho- lebo on bol len nástrojom môjho rastu. Osud nám vždy dá to, čo potrebujeme pre náš duchovný rast. Preto- NIKDY sa nevracajte do minulosti s nenávisťou a hnevom- nepomôže to ničomu, ale uškodí to Vašej budúcnosti. Ak je hranica nenávisti prekročená, škodí aj Vašim deťom. Na zdraví, vzťahoch, láske…
Zajtra pokračujeme tehotenstvom, materstvom, deťmi.
Krásny deň Vám všetkým!
Mária 🙂
Mudre a pravdive ….
ďakujem za tieto krásne a poučné slová..
jeje… presne ako je citované…v Láske sa stávame pomocníkmi k získaniu Božskej Lásky… aké je skvelé ked niečo človek pochopí.. Ďakujem … za pomoc k tomuto kroku pochopenia…
Ďakujem, konečne som mala pocit, že všetko čo sa mi v poslednej dobe postavilo do cesty som si nevymyslela a nie som s podobnými problémami sama. Ak by bolo možné, rada by som sa s vami poradila čo ďalej, aj keď mám 42 rokou, niektoré veci zažívam prvý krát a nerozumiem tomu a hlavne nechcem nič pokaziť. Ešte raz ďakujem.
Ďakujem, veľmi ste mi pomohli pochopiť do čoho sa zamotávam, veľmi by som vás chcela poprosiť ak by bolo možné sa s vami poradiť. Veci ktoré zažívam sú pre mňa úplne nové aj keď mám 42 rokou, nerada by som na to spomínala ako na veci ktoré som pochopila príliš neskoro.
Hanka,
ďakujem za koment, napíšte mi ak chcete: mariaaab@azet.sk
Zaujimavy clanok.Vzdy ked sem pridem objavim clanok ktory akurat mi pomaha objasnit alebo pochopit s urcitym problem v mojom zivote.Uz naozaj zacnem tomu verit ,ze tento blog som nenasiel nahodu. 🙂
😀 náhody neexistujú… keď sme pripravení na nejaké zmeny, dostaneme ceduľky/smerníky, kam ďalej … tešíme sa, že môžeme poradiť 🙂
Milá Mária,,vdaka vašemu poučnému článku ,,som pochopila že som spávne tušila prečo som dostala partnera s tými istými ,,ba ešte horšími vlastnostami,,ako bol ten predchádzajúci,cítila som že som v duši vyspela a prešla dalším levelem,a preto som to pochopilaa vnímam aj svoje správanie presne tak ako ho opisujete ,,neposudzujem ,neohováram ,nekontrolujem ,snažím sa chápat a riešit všetko v mene Božej lásky,,ale samozrejme že v nekontrolovatelných situáciach ked som vystavená nadávkam urážkam ponižovaniu zo strany partnera ,snažím sa byt ticho,nechat ho aby som ho nedostala do problémom ,,svojím odpovedaním,bránením sa,,do problémov,alebo jednoducho odídem aby som nemusela reagovat a povedat mu,, akým právom sa takto správaš a chováš,, ?Preto že viem že to vyvolá reakciu ktorá nemusí dopadnút dobre pre nikoho z nás a dokonca to ublíži viacerým blízkym ludom,,ale su aj situácie že už jednoducho nezvládnem počúvat tolko urážok a zareagujem a potom sa tým trápim ,,ale ulaví sa mi,,vtedy moj partner povie že som drzá že odvávam ,že som hlupana a idem s nim do hádky,,trápi ma to no uvedomujem si že prišiel čas odchodu,,svoju úlohu ,,karmické spojenie,,na určitu dobu pokial som ho nepreviedla určitou etapou života som splnila a všetko čo sa teraz deje ,je už len zbytočné mučenie sa ,,nechcem pokračovat a som rozhodnuta ukončit tento vztah, ale on to jednoducho neakceptuje a ked cíti že koniec prišiel pokuša sa znova nadviazat a komunikovat ako by sa nic nestalo a ja neviem ako dalej ,,Myslím si že musím vlastne odíst v tichosti čo najdalej aby nemal ku mne prístup. Napriek tomu že ho velmi lúbim a milujem,som stotožnena a zmierená s tym že rozchod je jediné riešenie ako sa nedostat do problémov,odpustila som mu všetky možné zrady a podrazy,nehnevala som sa na neho cítila som len velké sklamanie a umieranie duše,,je to horšie ako fizycka smrt,,ale mám slabost pre neho ked prosí a aby som sa vrátila alebo otvorila mu dvere ked nedviham tel. Nechcem ho dostat do stavu kedy zacne zurit a nieco urobí za co by sme asi pykali obaja ,,neznesiem jeho bolest ale on mi požiera energiu dušu ,,niekedy zlyhám voči laske k bohu slubom ktoré som si dala a je mi to lúto,ale nechcem viac trpiet ,,vzal mi úsmev z tváre a život sa stal utrpením ,,z toho vysli dalsie zlé veci v mojom živote ,,myslim rodinné ,,choroby,deti ,a všetko ,a aj ked zdravotný stav mojej mamičky je pre mna najdoležitejší a velmi ma trápi a moje deti tiež maju problémy pre ktoré sa trápim a nespávam,,najviac energie a zúfalstvo čo preživam je koli nemu,,je strojcom mojho neštastia ,,viem to cítim to a chcem odíst ,ale ako? neviním ho ,lebo všetko čo som pre neho robila robila som z láskou a chcela som to robit,nehnevám sa na neho lebo ho milujem ,odpústila som mu z lásky,nik ma nenútil,ak som prijala jeho vysvetlenia zrady a podrazov tak len preto že to bolo určite premna menej bolestivejšie a chcela som tomu verit,,viem to preto ze moja duša je vyzrelejšia ,,učíme sa životom a Božie slovo lásku napriek všetkému nezavrhnem lebo len ta mi dáva silu ,,uistuje ma že som sa nezbláznila v tomto stratenom svete ,chcem sa posunut zas o krok dalej,,netúžim momentélne po inom vztahu,,dávam pozor aby som neurobila chyby z minulosti a neriešila bolest z rozpadu niečim ,,nám ženám vlastným,, a to preberat vztah s cudzim mužom ,,kamarátom alebo novým znamim,,lebo vieme ako to končí. Mária prosím ako dalej aby som neublízila jemu a hlavne nech to nemá žiadne zlé následky . Nechcem nikomu z nás ublížit,len sa chcem zamerat na problémi doma riešit ich s tymi ktorý stoja o akúkolvek moju pomoc,o život svojich detí,chcem sa smiat a radovat aj ked život je tažky a sú v nom vsetky možne nástrahy ale cez to všetko chcem byt zas slobodna v rozhodovaní ,chcem sa proste len tešit aj z toho mála čo nám momentálne život ponáka. Dakujem Mária
Zdenka,
každý raz zažije podobnú situáciu. Stojí na križovatke a rozhoduje sa, či dá prednosť tomu alebo tomu… a má strach ísť ktorýmkoľvek smerom. Všetko rozhodovanie je len a len na Vás.
Čo by som Vám doporučila? Zamyslite sa, prečo by ste naďalej mali/nemali zostať s partnerom. Čo máte spoločné, čo Vás rozdeľuje, na čom sa zhodnete, v čom ste absolútne nesúrodí (najlepšie dať všetko na papier). Prehodnoťte všetky za a proti a podľa toho sa rozhodujte. Ak je možnosť- porozprávajte sa pokojne vyložte karty na stôl a poproste, nech sa aj on vyjadrí, ako si ďalej predstavuje Váš spoločný život.
Neberte ohľady na to, že na chvíľku seká dobrotu, odprosí Vás, alebo sľubuje, že sa zmení. Pokiaľ nie je schopný vzájomnej dohody, porozprávať sa a povedať si do očí čo a ako, potom to nemá význam. Byť s niekym z ľútosti, alebo s nádejou, že: on sa určite niekedy raz zmení, zo strachu z toho, čo urobí, alebo že : ale veď to s ním nejako vydržím- nad takýmito vetami ani neuvažujte.
Vzťah je o vzájomnej komunikácii a spoločnom raste. Kde rastie a napreduje len jeden, tam to dlho nevydrží. Žiarlivosť, netolerancia, urážky a akékoľvek druhy ponižovania sa dajú znášať len do istej úrovne- pokiaľ rastieme a uvedomujeme si, že aj my robíme chyby a toto je ich následok. Že zberáme to, čo sme si zasiali. Ak sa časom dostaneme do stavu, že sme si vedomí vlastnej veľkosti, úrovne, máme dosť sebahodnoty a sebalásky, potom si nenecháme po sebe akokoľvek dupať. Na druhú stranu- človek ktorý Vás miluje to nebude mať potrebu robiť, lebo bude cítiť Vašu vnútornú hodnotu.
… aby to nemalo žiadne zlé následky.. aké by to mohlo mať následky? Čo je zlé? Jeho nepekné správanie sa? Hnev, vyhrážky, urážky? Toto by som nebrala ako zlé- práve naopak, lebo ho uvidíte presne takého, aký je.
Ak jeden druhého skutočne miluje, nechá ho ísť. Nemyslí na svoje pohodlie/život/čo s ním bude ďalej, ale na to, čo chce ten druhý a dá mu možnosť voľby. Akékoľvek násilné presviedčanie, nútenie, vyhrážanie sa, ponižovanie, podceňovanie- to nie je láska. Je to manipulácia, snaha mať prevahu a veci pod svojou kontrolou atď…. a na záver: nenechajte sa urážať- hlupaňa a podobne by si nikdy človek, ktorý Vás má v úcte a láske nemal dovoliť vypustiť z úst. Aj keby neviemako vybuchol, všetko sa dá vysvetliť. Ak je on natoľko múdry, že Vás takto nazve, mal by vedieť všetko vysvetliť, aby ste pochopili 😉 učíme sa predsa stále.
Krásny deň všetkým!
Súhlasím s Vami a vyjadrím názor mimo predošlých príspevkov, preto si nespájajte podobnosti, ak s tým výlučne nesúvisia :). Príčina situácie u jednotlivcov môže byť skutočne odlišná. Aby som bol správne pochopený.
Treba brať do úvahy, že to môže byt aj inak alebo opačne. Väčšinou čítam články alebo počúvam názory, že sú ženy nešťastné a chlapi tí zlí, samozrejme sú články a názory aj z opačnej strany.
Tiež si všímam medzi riadkami, že niekedy sa skrývame za následky a nesprávne ich chápeme ako príčiny napr. keď niekto vybuchne. A čo tak sa teda zamerať na skutočné príčiny. Teda sa usmerňovať vo vzťahu a komunikácii a predchádzať, aby niekto nevybuchol. Samozrejme v zdravom slova zmysle. Či je to žena alebo muž.
Čo je horšie usmerňovanie mylných následkov, alebo nie dobrá skutočná príčina? To môže sťahovať trošku k citovému sebectvu: ja som žena, môžem ťa vytočiť alebo ja som muž môžem sa opiť. A to čo som spôsobil/a teraz spracuj podľa návodu inak si ten zlý.
Tiež počúvam niekedy viac rád od tých, ktorí mnoho z daných situácií zďaleka nič nezažili alebo len čiastočne. Áno vypočujem si aj ich, lebo môžu mať nezaujatý postoj a možno zachytím informáciu, ktorá ma môže posunúť ďalej, no niektorí akoby robili z rady pravidlo.
Je dobra politická fráza rozliať horúcu polievku všetkým a povedať obaja sú príčinou, áno z určitého uhla pohľadu je to pravda, no keď častejšie (nehovorím stále) príčinou napätia je jedinec, potom toho druhého tato veta začne bolieť. Opäť, či je to žena alebo muž. A možno tomu výbuchu, keď sa to nabalí ťažko sa ubrániť… čo potom? Možno pomôže rozhovor, vysvetlenie, no čo keď ten druhy je pevne presvedčený a zaslepený svojou mnoho-ráz mylnou pravdou/predstavou… to dosť môže bolieť …
A čo keď ešte sťažíme situáciu a sú okolnosti, keď nie je, až tak možné sa rozísť a riešiť to iným štandardne neštandardným spôsobom (teda z nadhľadu povedané, že duše sa ľúbia a obaja to v duši cítia, no avatari majú rozdielne charaktery) a nehovorím, že sú tu ešte prípadne deti.
„A teraz bábo raď“ 🙂
Možno by pomohla myšlienka, že na vzťah by mali byt dvaja a hlavne spoločné uvedomenie chápania toho druhého, aj on/ona potrebuje svoj nerušený životný priestor.
A keď niečo od neho chcem, či by sa to mne samému sebe páčilo, keby mi to:
– podal/a tak ako ja jemu
– alebo vôbec to vyjadroval/a, vyžadoval/a od druhého
je to tak životne dôležité? Nešiel by život a vzťah aj bez toho „niečoho“?
Prípadne nevedome používam veľmi utajené pravidlo „Podľa seba súdim teba“ – niekedy je to veľmi skryté, no dá sa odhaliť. Napr. kto to niečo vyjadruje, vyžaduje, Ja? A kto som Ja? A skadiaľ to mám, že to tak ma byť? Od mojej mami, či otca? Z minulého učenia sa o živote? Informácii, ktoré ma naučili, som počul , videl, čítal alebo zažil? A je to skutočne to správne riešenie (vyjadrenie, vyžadovanie) pre konkrétnu situáciu? (pre info. stále hovorím o extrémnych situáciách, no niekedy aj bežne stále opakujúce sa maličkosti môžu spôsobiť peklo)
Každý sme sa počas života niečo naučili, no je to v porovnaní z informáciami napr. na internete myslím asi 0,1 percenta? A myslíte , že internet vie všetko? Napadla ma odpoveď, asi ani zďaleka.
A z takýchto chabých informácií my ľudia reagujeme/riešime aj životne dôležité situácie….. a vôbec sú správne alebo správne chápané? Ani naši rodičia hoci si to myslime nemusia mat správne názory a spôsoby čo sme od nich odpozorovali.
„A teraz bábo raď“ 🙂
Podľa čoho sa teda riadiť a učiť? Možno pomôže uvedomenie si klišé vety, no chápanej správnym spôsobom riadiť sa podľa srdca. A naučiť sa vytiahnuť si z balastu informácií práve tie čo cítime, že sú pre nás pre danú situáciu správne, a nie len pre nás ale aj pre druhého – od nás.
A pred tým ako niečo ZAČNEM si precítim, či to nie je len emócia, ktorá chce narušiť rovnováhu(a možno si nájdem iný menej deštrukčný spôsob vyplavenia emócii).
A možno budem menej reagovať alebo vôbec, keď to dokážem.
A možno to „niečo“ teda nevyjadrím alebo len poviem ľudským spôsobom, že by sa mi to tak páčilo a myslím, že by ten druhy nebol tým obmedzovaný alebo ponížený alebo mu privedený pocit viny, čo je v preklade ľudskej reči najsilnejší spôsob ako ovládnuť alebo vytočiť druhého. Áno, veľa vecí nevieme pomenovať, keď sa na nás hrnú a len podvedome cítime, že sú nie dobré a tento pocit a technikou je počúvať ten „klišé“ hlas srdca (technika 1).
No toto by sa mali učiť, vedieť a chápať dvaja, toto je myslím preklad slova „na vzťah majú byť dvaja“ … učiť sa uvedomovať si … (technika 2)
Vo všetkých prípadoch mi prichádza na um jedna myšlienka:
Skôr ako niečo povieš, porozmýšľaj, či je to krajšie, ako to ticho, ktoré prerušíš…
Je ťažké takto uvažovať? Podľa posledných psychologických výskumov, áno (alebo skôr zatiaľ sme sa nenaučili inak). Ľudia sú možno leniví alebo nemajú čas(v sebe a na seba) rozmýšľať a väčšinou reagujú podľa zvyklostí. A majú väčšinou zlú zvyklosť. (len čo sa naučili , zažili, počuli, čítali, videli…) A keď za situáciu je malý alebo žiadny (zdanlivý) trest potom použijú spôsob, ktorý je im automatický.
No majú mylný názor, že rozmýšľať je zdĺhavé a obtiažne ale v tomto prípade neznamená, to čo si každý pod pojmom rozmýšľať vysvetlí ale znamená vycítiť a zistiť aký je z reakcie/informácie pocit pred jej použitím…(technika 1)
Keby možno existovalo ešte niečo, čo by mohlo pomôcť…
Tak, čo tak precítiť rozdiely v tých najťažších veciach a situáciách, ktorých sa to týka … rozdiely ako sme obaja rozdielny, čo sa týka práve tohto prístupu k tejto „veci“ a pri správnom pochopení a aplikovaní príde vytúžená vnútorná úľava (len skúšať) (technika 3)
A čo tak, toto všetko spojiť dohromady.
A možno existujú aj lepšie spôsoby alebo techniky… stále ešte nemám úplné riešenie, no snažím sa pracovať na tom a prežiť to, čo asi má byť (i keď je to niekedy veľmi ťažké alebo bolestivé, možno je to karma, ktorú mám prežiť a odčiniť) veriť a precítiť, že príde raz to šťastie a spokojnosť a hlavne pokoj… no nie len pre seba ale pre všetkých …
Tá viera v niečo lepšie i keď je v mnohých situáciách až slepá môže pomôcť ostať na ceste… (technika 4)
Lebo vzťah je o súčte pocitov za prežitý čas (matematicky: V(H) = sum(p)/t , 🙂 ) a keď súčet zlých pocitov prevláda, potom niečo nie je v poriadku(zlé sú charakterizovane znamienkom mínus v súčte nad zlomkom). Potom vzorec dá záporné číslo.(H)orizont smeruje k záporu, výsledkom tej rovnice je horizont, smerovanie a teda budúcnosť vzťahu.
Možno tento príspevok je reakcia, ktorá by nemala byť alebo osobná emócia vyjadrená najmenej deštruktívne.
Možno mnohý si povedia však toto je všetko jasné , potom možno stratili čítaním len čas, no možno niektorí nájdu niečo medzi riadkami, a okrem trápenia si možno vytvoria svoju novú vlastnú cestu ako napredovať…
one Man
Zdravím Mária
Už som tu prečítal tolko článkov no aj tak prosím o radu a ďakujem.
pred mesiacom február/2013 mi zomrela manželka na rakovinu a to za 23 dní odkedy sme sa to dozvedeli. ked som dospieval hladal som pre seba partnerku s ktorou by som chcel žiť, až som natrafil na svoju manželku v 18 rokoch (r.1992), prve milovanie, dom dvaja synčekovia. 20 rokov som pracoval tak že som každy deň dochádzal do práce 50 km. pred rokom v 2012 som dal výpoved a našiel si pracu v tom istom meste ako manželka len 5 km z domu. začal som byť ešte šťastnejší lebo som bol viacej s rodinou. vždy som chodil s úsmevom a dobrou náladou, čo každy na mne obdivoval. Pravdaže boli aj hádky, hraval som fotbal a to manželke vadilo vela krat som jej vravel nech si najde konicka ale nie až posledny rok začala zumbu a nevedela si vynachvalit ake je to super. pomahal som jej v domacnosti, postavil som dom, robil som jej rozne darčeky aj s detmi sme jej stale vyrabali rozne darčeky aby sme ju rozveselili lebo v praci (učitelka) ju stale nieco nahnevalo. hneva ma ze ked sme sa pohadali kvoli blbostiam tak som trucoval a niekedy som isiel spat do obývačky. dnes by som sa nad hadkou aj keby ma to nahnevalo po par minutach pousmial a vzal ju do narucia, lebo je to iba rozmar tela a mysle ale srdce žije z lasky. vždy som sa vzorne staral o deti a pomahal manželke so všetkým, ak ma nahnevala tak domacnost som nechal na nu. ale stale som ju bral aka je a ked sme sa dozvedeli o rakovine strasne som sa trapil ale snažil som sa byt pri nej kazdy den, hladal som pomoc ale nepomohlo nic. bol som pri nej az do odchodu na druhu stranu. Daval som jej veľa a nikdy som nepytal nič, chcel som aby bola šťastná. nikdy som sa neprevyšoval nad nikoho a snažil som sa pomoct ludom ktorý to potrebovali. cítil som sa osamelý kym som nezacal žiť s nou a teraz ked som ju stratil stratil som smer. hneva ma že sme nedostali sancu niečo riešiť tak rýchlo sa to udialo, chcel som ju veľmi zachrániť ale jednotlive info prichadzalo vždy až neskoro. všetko chápem ohladom zivota aj preto ma to nepoložilo ako tak, lebo som slubil ze sa postaram o deti to najcenejsie čo mam. cely život som sa ničoho nebal, prekusol by som aj keby som stratil rodičov ale nie človeka s ktorým som chcel prežiť život, ktorá mi dala to najkrajšie v živote – deti. stale si vravím ze som bol asi príliš štastný a tak som dostal facku, že som mohol byť ešte milší, nechcel som nič len byť šťastný nechcel som majetok, peniaze alebo nič len byť šťastný. jedna jasnovidka mi povedala že musela odísť lebo neplnila svoje poslanie ale trapila sa svojou prácou. že medzi sebou sme mali karmicky dlh. stale premyslam co som mohol spravit viac ale neviem a trapi ma to. kamaratka vraví že sme tu kazdy sam za seba. stale si kladiem otazku ci to bolo kvoli mne a to ma trápi. Este raz pekne prosim o tvoj pohlad lebo tu mas plno vysvetlení a celkom dobrých alebo o radu. este napisem ze dlho ma zaujimaju ezoterika a iné a po tejto udalosti chcem ist na kurz AC a tam mozno vela pochopim co je na druhom brehu a ako to chodí. dakujem a prajem pekný den alebo vecer :-).
Odpíšem mailom 😉
diki pekne za článok, na rozdiel od Hanky si myslím, že nikdy nie je neskoro si uvedomiť, prečo sa niektoré lekcie v našom živote opakujú 🙂
Veľmi rozumiem Márii, lebo som to prežila. Keď som sa skutočne rozhodla odísť, prišla príležitosť a nebolo to ľahké. Dokázala som to ako 50ročná, po 30 ročnom manželstve. Ani dnes po rokoch to nie je ľahké, ale každý deň som vďačná za slobodu, ktorú mám. Ľutujem len roky váhania, ktoré neboli dobré pre nikoho zo zúčastnených. Veď život je krátky, ale …všetko má svoj čas 🙂 aj tvoj čas Mária príde.