Tento rok mám pocit, že nám niekto ukradol jeden mesiac z roka. Plánujem, ale aj tak sa naháňam. Ak si dám oddych, tak sa iné nakopí. Vyskytla sa mi chvíľa na písanie, tak ju využívam. Bude to všetko na kope, tak si to snáď preberiete ako Vám treba 😀
Celý čas mám pocit, že to, čo sme sa učili predošlé roky ako teóriu, nás tento rok nemilosrdne núti uviesť do praxe. Žiadne výhovorky, vieme čo máme robiť, makajme! Už žiadne váhanie. Buď je to ÁNO, alebo NIE! Buď chceme, alebo nechceme. Iné nie je.
A význam to dáva. Lebo vieme veľmi veľa. Sme doslova zahltení všetkými možnými informáciami. Len tá prax…
Takže čo sme si do dnes mali uvedomiť? Čo všetko chcel Vesmír /Boh /Stvoriteľ, aby sme uviedli do praxe?
Stále je to o práci na našom Ja, na Vnútornej Sile (ktorá sa skladá zo sebalásky, sebahodnoty, sebaistoty, sebadôvery). Lekcie prichádzajú z nečakaných strán, cez neobyčajné situácie. Ako také osudové prepadovky 😀
Už vlani v tomto období začalo preverovanie cez najbližšie emočné kruhy. Kto to nestihol, nedotiahol do konca, tak teraz stojí pred tým istým + sa k tomu pridali podmnožiny tém s rovnakou farbou.
- Aká je moja sebahodnota, ak ma ľudia využívajú, podceňujú, ponižujú a zosmiešňujú (k tomu ide aj otázka sebalásky a sebadôvery)
- Ako ma majú radi, rešpektujú, ak necítim nijakú úctu z ich strany, napriek tomu, čo všetko pre nich robím? Sebaláska, sebaúcta
- Ako vedia oceniť moju „dobrotu“? Veď ustúpim, len aby bolo dobre, som ticho, len aby bolo dobre, pomôžem len aby bolo dobre… sebaláska, sebaistota, sebahodnota
- Ako mám sama seba rada (rád sám seba), ak nedbám o svoje zdravie, psychickú pohodu … znovu rovnaké odpovede – sebaláska, sebahodnota
- Ako mám poriešené archetypy Obeť / Tvorca? Nooo? Ako?
K tomu je kopa ďalších otázok: prečo to všetko robím? Načo mi je dobré – ustupovať, byť ticho, prispôsobiť sa, aj keď vo vnútri mi všetko kričí „NIE“. Aj keď podvedome vnímam, že to už ďalej takto nemôže fungovať.
- očakávam prijatie
- očakávam lásku, pekné zaobchádzanie
- očakávam uznanie, pochvalu
- očakávam, že budem niekam patriť (nebudem sama)
- alebo iné výhody (doplňte si podľa seba, na čo prídete, ak skúmate odpovede cez svoj vnútorný filter)
Ak stále niečo očakávam a moja pohoda, šťastie, radosť závisí od okolia, som stále Obeť.
Ak sa hnevám, nadávam… alebo mi je smutno, ľúto a trápim sa pre to, ako sa okolie ku mne správa (veď ja si to nezaslúžim) – som Obeť.
Ak sa ale zamyslím, prečo sa mi to deje a čo mi to má povedať, čo všetko s tým viem urobiť, už je pozitívna zmena – už som Tvorca.
Ak so mnou už emócie „nemávajú“, ale počúvam o čom sú vety druhej strany, som Tvorca. Som Dospelý, Zodpovedný človek. Už nie som Dieťa, Obeť, ktoré čaká na to, kedy ho Rodič (alebo iná autorita) príde zachrániť. Preberám plne zodpovednosť za svoj život, správanie, pocity. JA rozhodujem, ako sa chcem cítiť. A ak sa necítim dobre, hľadám odpovede: čo môžem pre seba urobiť, aby som sa cítil/a dobre? JA sama/sám za seba. Nie iní.
Okolie nie je zodpovedné za moje pocity a potreby. Ani ja nie som zodpovedná za to, ako sa cíti okolie.
ALE na toto uvedomenie (ale hlavne prax) treba vedomého, zodpovedného človeka, ktorý si je vedomý následkov svojich činov. Pomôžeme si porekadlom: správam sa tak, ako chcem, aby sa okolie správalo ku mne. Vždy. Na negatívne reagujem pokojom, neutralitou, pozorovaním. Neprijímam to, čo nechcem. Útok druhej strany je pre mňa spam. Ako Tvorca si vedome vyberám to, v čom chcem byť. V akom pocite, v akom vnútornom nastavení.
K tomu ešte doplním: dovolím každému, nech sa správa podľa svojho uváženia. Môžem iných vychovávať, ale s láskou. Dám doporučenia, ak to cítim – ALE! Ale vopred skutočne dobre zvážim, či áno, alebo nie. Lebo pomáhať, radiť sa má len ak sme o to požiadaní. Znovu – nevyžiadaná rada je spam. Rada má byť ako ponuka. Kto chce, si vezme. Nikoho nepresviedčam, nenútim. Len ponúkam. Ak druhá strana odmietne, akceptujem to. Lebo Láska je Sloboda. Nenútenie, netlačenie, nie Ja Chcem! Alebo: páčilo by sa mi, ak by mňa niekto nútil do toho, čo sa mi nepáči ?
Pustime sa potreby riadiť ostatných podľa seba! Rýpať sa do toho, čo sa nás netýka! Nie som Tvorca iných životov, ale svojho. Ak chcem pomôcť iným, tak tým, že ich naučím prevziať zodpovednosť za ich život. Učím ľudí byť Tvorcami. Nezávislými od iných, vedome konajúcich, mysliacich. Samostatné jednotky. Môžem byť na chvíľku oporou, ale nie celý život. Lebo ak ako opora odídem, čo sa stane? Padnú na zem? Budú hľadať iné opory? Toto všetko sú závislé vzťahy, ktoré si často nevedome vytvárame (kuk na očakávania vyššie, alebo si nájdite svoje dôvody, prečo potrebujete byť v závislom vzťahu).
Je úžasné vidieť, počúvať, vnímať Tvorcu, ktorý príde na stretnutie, terapiu 🙂 Mám veľkú radosť z každého, kto prišiel do vyššieho vedomia svojho Ja. Mám radosť, ak takíto ľudia odídu z môjho života, lebo svoje som splnila. Rovnako ma teší, ak sa po čase vrátia, ale aj ak stále zostávajú a zdieľajú so mnou svoje uvedomenia. Ďakujem Bohu za to, kým som, ďakujem Tvorcom za to, že môžem byť súčasťou ich života!
Každá bytosť je zodpovedná za svoj život. JA NIE SOM zodpovedná/ý za to, ako žijú iní (dospelí ľudia). Rovnako sa to týka našich dospelých detí. Je na nich, ako sa chcú cítiť, s kým chcú žiť. To je ale téma na úplne iný článok. Poďme nazad…
Čo ak sa okolie správa inak ako by som chcela?
Aj tu je jednoduchá rada (nie, ja viem, že to nie je až také jednoduché): skúmam to, čo vysielam. Hľadám v sebe odpovede na otázky: Aké je moje vnútorné nastavenie? Aké mám priority? Aké myšlienky a pocity vysielam okoliu? Čo od okolia očakávam? Následne budú náročnejšie otázky, ale tie až na koniec 😉
Ako som spomínala, od vlani sa oveľa viac riešia vzťahy. V postate v každom stretnutí s Vami riešime nejaký vzťah. Partnerský, pracovný, rodinný… aj tu ide buď o smútok zo správania okolia, alebo hnev na to, ako by to malo byť, lebo (my vieme, ako by to malo byť, tak prečo to robia inak???).
Cez každý vzťah sa učíme to, čo som písala pri očakávaniach. Učíme sa dávať si sami sebe / sami napĺňať svoje potreby tak, aby sme boli nezávislí od okolia. Ale pozor, neznamená to, že nikoho nepotrebujeme, že si na všetko vystačíme sami. Je to o tom, že ak druhá strana povie nie, tak to prijmeme bez strachu, stresu, smútku, ľútosti, hnevu. Berieme to len ako informáciu. Lebo to je informácia. Ale keďže sme emočné bytosti, tak si k tým trom písmenkám NIE primyslíme ešte kopu zbytočných domnienok: asi ma už nemá rád/rada, asi ma už nepotrebuje, asi som niečo neurobil/a správne, chyba bude vo mne, musím byť lepšia/lepší… atď. Výsledok je, že sa oveľa viac snažíme znovu – len aby bolo dobre. Namiesto prijatia NIE bez domnienok, robíme z komára somára. Hľadáme niečo, čo nie je.
Život je v podstate veľmi jednoduchý. Keby si ho nekomplikujeme domnienkami a potrebou na všetko reagovať. Prečo to vlastne robíme?
- aby sme sa obhájili
- aby sme nastavili harmóniu (ktorá je, len my berieme nie ako nepokoj)
- aby sme nestratili druhú stranu
- aby druhá strana videla, že sme „dobrí“ (hodní lásky, uznania, priateľstva)
- zo strachu z opustenia, z ne-lásky, zo samoty
- zo strachu, že ak pustíme kontrolu, niečo sa stane
- zo strachu z toho, že budeme v pocite viny, hnevu, hanby. Alebo, že nás bude druhá strana obviňovať
- určite si nájdete a doplníte svoje „prečo“
Strach .. ten je za mnohými blokmi, ktoré máme. Posledné roky sa oveľa viac vyplavujú podvedomé strachy. Oveľa viac ich na sebe cítime, vnímame na okolí. Zviditeľňujú sa tak okato práve pre to, aby sme ich prijali, spracovali a prepustili zo svojho podvedomia, života. Aby sme strachy transformovali do pozitívnych kvalít.
A tu sú tie ďalšie otázky, o ktorých som písala vyššie.
Hľadáme v sebe odpovede: načo mi slúžia strachy? Čo sa vďaka nim učím? Čo by sa stalo, ak by som sa tohto strachu pustil/a? Čo by som urobil/a, ak by som tento druh strachu nemal/a? Čo môžem teraz robiť inak?
Veď ako Tvorca môžem meniť svoj život do takej kvality, aby bol v harmónii. Aby bol taký, aký chcem aby bol.
Lenže – musím sa pustiť role Obete. Pustiť sa obviňovania, hľadania vinníkov. Nie detstvo a rodičia, nie tí druhí sú zodpovední a môžu za to ako sa cítim. Nie oni vonku. Nie tento človek. Nie spoločnosť. Nie podmienky v ktorých som. Nič z toho nie je zodpovedné za to, ako sa cítim. Znovu sme pri zodpovednosti.
Tak sa na to pozrime opačne: ak sa mi to nepáči, prečo to nemením? Načo v tom zostávam? Načo reagujem na to, čo mi nerobí dobre? Prečo sa potrebujem rýpať v tom, čo ma trápi? Prečo to konečne nevyliečim tak, aby to prestalo bolieť? Načo mi je dobré zostávať v úlohe Obete? Znovu sa dostaneme do úlohy Obete a Tvorcu.
V podstate sa stále točíme v kruhu. Kým sa – znovu vedome – nepustíme Obete. Až keď sme Tvorcovia, sa nám začne život zlepšovať.
Vieme, že úloha Obete je veľmi pohodlná, môžeme sa vyhovárať prečo to nejde, ako sa to nedá. Ale je to nekonanie. Nemôžeme žiť celý život v tom, že je nedeľa poobede. Ak chceme duchovne rásť, musí byť pondelok ráno. Nepohoda, konflikt, ktorý nás núti zmeniť stereotypy. Život je neprestajný pohyb.
Tvorca musí konať, čo často bolí. Bolí to, keď rýpeme do starých zranení. Bolí to, keď pozeráme do vlastného zrkadla. Vždy to bolí. Alebo nie? 😉 Koho v nás to bolí? Prečo to bolí? … samé otázky. Ale tie sú veľmi dôležité, kvôli uvedomeniam a zmene podvedomých vzorcov.
Ako som už x krát písala, nie je čas čakať. Je dávno po dvanástej. Je potrebné hlavne zachraňovať seba (dbanie o vlastné fyzické zdravie a psychiku), aby sme mohli naďalej pomáhať ostatným. Nemôžem dať to, čo nemám. Je potrebné neprestajne transformovať to, čo nám robí negatívne emócie. Je potrebné prestať obviňovať okolie, ale prevziať zodpovednosť za to, ako sa cítime (a chceme cítiť v budúcnosti) do vlastných rúk. Nepríde nijaká spása, nikto nás nezachráni. My sami sme tí, ktorí prišli zachrániť seba, pomôcť okoliu tým, čo všetko sa dá (svojim príkladom). Kto si chce dať pomôcť, toho potiahneme. Ale pozor na to, ak sa chce niekto len viezť bez toho, aby vydal svoju energiu. Joooj, k tomuto by bol ďalší článok! Ale len zopakujem: bez vnútornej zmeny, bez aktívnej práce na svojich starých vzorcoch nemôže prísť nič nové. To, že si zlomeninu zaviažem obväzom ju nenapraví tak, aby správne rástla. Tak konečne prestaňme pišťať, fňukať, lamentovať, nadávať! Doplakať, dolamentovať a ideme na sebe makať! Lebo…
Bez hlbinných zmien nemôžeme očakávať nijaké vonkajšie zmeny.
Ak si všetko o čom som písala premietneme do makrokozmu (spoločnosti) v ktorej žijeme, čo vidíme? Ideme do volieb, ktoré by mali byť o tom, že sme vedomé bytosti. Keď som písala článok k predošlým voľbám, bolo tam to isté varovanie, ako by som písala dnes. Lebo bol rovnako rok hodnôt a velenia. A znovu otázky: aké hodnoty tu máme? Kto nám velí? Akú hodnotu dávame sami sebe, ak toto všetko dovolíme/dopustíme? Komu + akým sľubom uveríme? Kedy konečne prestaneme byť pohodlnými, nezodpovednými Deťmi? Kedy konečne prestaneme byť Obeťami a staneme sa Tvorcami?
Na úplný záver nám poprajem: buďme vedomými Tvorcami svojich životov. Buďme zodpovední v rozumnej miere za to, čo sa nám deje. Dobre počúvajme slová a vyhodnocujme, koľko je ilúzia a koľko realita. Lebo sme sa to evidentne od 2018 nenaučili. Vtedy začal tréning v zodpovednosti, byť Tvorca, počúvať svoje Ja (Ja si velím, vnímam svoje hodnoty). Verím, že lekcií bolo dosť a poučili sme sa dostatočne na to, aby sme mali nohy pevne v zemi a mysleli na to, čo chceme. Žili prítomnosťou, vďačnosťou za to, čo máme. Ak sa nám niečo nepáči, aby sme mali silu a energiu do zmeny. Konali tak, aby sme v budúcnosti zberali chutné plody. Teraz je čas, kedy vyberáme semiačka budúcich plodov. Vyberajme preto múdro, lebo ide skutočne o veľa 😉
Krásne dni nám všetkým,
M 🙂
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku. Ďakujem, že rešpektujete moju prácu Eldhwen – Cesta sebapoznania
