Bez výčitiek, bez scén, bez konca – len zrazu vieme, že tam, kde kedysi bývalo teplo, je teraz len napätie, ktoré visí vo vzduchu a drví našu radosť.
A čím menej hovoríme, tým viac cítime, že ideme správnym smerom a vyslobodzujeme sa z parazitických vzťahových kruhov. V určitom bode prestaneme hrať ich hru. Neprosíme, nezdravíme, netvárime sa, že je všetko v poriadku. Jednoducho prídeme, sme, odídeme – bez zanechania energie tam, kde sa nevracia späť. A to manipulátori nedokážu uniesť.
Ticho je pre nich výčitka.
Pokoj je provokácia.
Odstup je urážka ich ega.
V rodine, v manželstve, v priateľstvách je to často tak. Zrazu sú to oni, ktorí vnímajú našu prítomnosť ako hrozbu – nie preto, čo robíme, ale preto, čo už nerobíme, že sa nenecháme vťahovať do hier a provokácií: Nesnažíme sa. Nepotrebujeme byť prijatí. Neospravedlňujeme sa za vlastnú dôstojnosť.
A vtedy sa objavia zvláštne otázky, ktoré majú vyprovokovať naše pocity viny. Lenže na nás už to neplatí. Nie, nie sme nahnevaní. Nie, nepotrebujeme pomstu v mlčaní. Ticho sa stalo našim bezpečným prístavom. Neprijímame falošný mier, ktorý by nás znovu zatiahol do kruhu očakávaní a súťaženia. Sme len tam, kde máme právo byť a chceme byť. Bez hry. Bez vysvetlení. A niektorých to bolí viac než akýkoľvek konflikt, pretože sme narástli a vymedzili si osobné hranice. Manipulátori vedia, že nás nevedia ovládať a to ich neskutočne hnevá, ale nikdy to nahlas nepriznajú. Nepripustia, že sme mimo ich vplyvu. Že nás už nemajú čím zneviditeľniť. A práve to je najväčšia forma slobody, to je skutočné odpútanie, to je ten pocit, ktorý definuje šťastný život…
Ondrej Kubik, 2025
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
