Horoskopy na duben 2024
Našla som na FB…
Ďakujem prebudenej Simonke za slová. Liečia…
Nic nie je tak, ako to na prvy pohlad vyzera….
Vsetci koname radsej dobre skukty, snazime sa navzajom si pomahat, mame z toho dobry pocit a je to prirodzene. Ak vsak vnutri citime bolest a nedokazeme sa s nou sami vyrovnat, vtedy mozme druhym ublizit. Nerobime to zamerne, ze si to naplanujeme a chceme to, jednoduho sme sami zranení a nemame dost sil a energie.
Ked som bola dieta, mala som vlastne pocity a tuzby. No nikdy neboli mojimi rodicmi pochopene a prijate. Mali dost svojich vlastnych problemov sami so sebou a nemali dost sil a energie este aj na mna. Chceli mat dieta, ktore bude dobre a poslusne a bude im robit len radost, aby mohli byt nan hrdí. V skutocnosti potrebovali dieta, ktore ich bude dobijat energiou, ktore im da to, co sami nemali. A tak sa ma snazili dobre vychovat. Samozrejme pouzitim vsetkych moznych prostriedkov. Dohovaranim, kritizovanim, bitkou, porovnavanim s druhymi, odopieranim lasky, vydieranim, prikazmi a trestom. Citila som, ze nevidia na mne absobutne nic dobre, dokonca aj ked sa nedialo vobec nic, pozerali na mna takym zvlastnym pohladom, akoby silou mocou chceli nieco zle najst, co treba vylepsit.
Pamätam si, ze raz som isla niekam s kamaratkou a stretli sme nasich, prechadzali vedla nas autom,stretli sa nam pohlady a mamina zdvihla ruku a pohrozila mi prstom. Pamätam si na ten jej prisny pohlad, krutenie hlavou a moj tazky pocit v zaludku,a v hlave otazka „preco?“ Nechapala som vobec, co zle som urobila. Neskor mi povedala ze sa jej nepacilo ako som mala prehodenu mikinu cez plecia, ze sa to tak nesmie nosit, ze tak chodia len opilci! Vobec som tomu nerozumela. Vzdy, ked mali prist z prace, objavil sa v zaludku ten tazky pocit… zas bude nieco na mne zle. Preco som sa narodila do tejto rodiny? Kde ma nechapu, nelubia, neocenia za nic. Zacala rast vo mne zavist a lutost, hlavne ked som videla inych rodicov,ktory prejavovali lasku svojim detom. Tak som sa nejak podvedome rozhodla, ze to ocenenie a prijatie budem hlada t u druhych. Vtedy som si to vobec neuvedomila, ale s odstupom casu viem, ze som to praktizovala hlavne u svojich partnerov. Bola by som dala aj posledne,len aby ma prijali. Naucila som sa sama varit, piect, sit… len aby som kazdemu dokazala aka som sikovna a tymto som sa snazila ziskat to, co mi v detstve tak chybalo. Lenze to mi nikto nedokazal dat. Nikto mi prave teraz nedokazal dat to, co mne chybalo niekde z minulosti. A tak mi koncili vztahy. Lebo vediet varit, piect, sit a upratovat nie je zakladom stastneho zivota. Chybalo mi nieco vnutri.
Zacala som sa hanbit a vyhybat rodicom, lebo len dochadzalo na ich negativne a kriticke slova. Navyse, ktokolvek cudzi k nam prisiel, v nom vzdy videli len to dobre. Ked pribudli do nasej rodiny moje dve svagrine, dostalo sa im tolko pochopenia, prijatia, ocenenia a podpory, kolko som ja nedostala za cely zivot. Hlavne od maminy. Nechapala som to. Velmi dlho som si to niesla vo svojom zivote ako obrovsku krivdu. Zacala som dokonca k svagrinam pocitovat nenavist, akoby ma obrali o pridel lasky, ktora mala patrit mne. Zato oni si to uzivali. Prestala som tam chodit. Casto som myslela na to, preco to tak je. Preco niekto „odvrhne“ vlastne dieta, a cudzie prijme aj s chybami. Dokonca to zaslo tak daleko, ze som po nociach sila saty pre moje deti a nevedela som sa dockat kedy ich uvidi moja mamina, aby ma pochvalila. Nikdy som sa vsak toho nedockala. Naopak, vzdy potom kupila nieco nove, ale inym detom. Nechapala som, preco to robi.
Tym, ze som tam nechodila, som ich chcela vlastne vytrestat. Myslela som, ze ked sa odujem, bude im to luto, ze im budem chybat, ved som predsa ich vlastne dieta. Nic take sa neudialo, prave naopak, oni vsetci sa stretavali a mne zacali vycitat, ze mi nezalezi na nich, lebo tam nechodim. Ze nemam zaujem budovat vztahy. Mali pravdu, nechcela som budovat ziadne vztahy, chcela som lasku svojich rodicov.
Trvalo mi roky, kym som pochopila par velmi dolezitych veci.
Ze roky si so sebou nosim svoje zranene dieta.
Ze laska sa kupit ani zasluzit neda, bud je alebo nie je..
Ze ublizit dokaze len ten, kto je sam zraneny a robi to nevedome,v skutocnosti si len doplna energiu.
Ze nikto na svete mi nemoze dat to, co sam nema.
Ze ak jedneho cloveka milujem a druheho nenavidim, nie je to laska.
Ze ked mam v srdci lasku, nemam potrebu posudzovat nikoho..
Ze ak mi niekedy nieco chybalo, mozem si to dat sama….alebo roky cakat na to, ze iní ludia sa zmenia.
Ze ak sa rozhodnem, ze nie som obet, nemam komu co ani odpustat.
A ze najdolezitejsi vztah, je vztah k sebe samemu.
Trvalo mi roky,kym som si uvedomila, ze staci tak malo,aby som netrpela. Staci zmenit uhol pohladu.
A co ak oni vobec ani netusia, ze mi nejako ublizili?
Co ak to citim len ja, a uz roky sa tym trapim?
Co urobim ak raz mne moje deti povedia, ze som im ublizila? A ja nebudem chapat, lebo nikdy som to nerobila zamerne.
Co ak to je tak, ze urobili pre mna najviac,ako mohli?
A co ak vo mne videli len seba…a prave to neprijali?
Co ak aj oni maju v sebe male zranene dieta, a ani o tom nevedia?
Co ak jediny spravny zakon je ten, ktorý nas oslobodzuje?… Vsetkych.
ĎAKUJEME:
Súvisiace články
Tento článok je presne o mne ,volám sa Erika a mám 43 rokov .Stihla som sa rozviesť a mať zopár vzťahov ktoré skončili neúspešne .Teraz mám obdobie kedy som sama a prehodnocujem si život a hodnoty .Chcem poďakovať za tento článok ,ktorý mi dal odpoveď ktorú som potrebovala .Ďakujem .Erika
Skvelý článok, aj ja som po rokoch pochopila, prečo ma moji rodičia „nemajú“ radi. Ono to nie je tak, oni ináč nevedeli konať, pretože ani oni nemali iný život. Mali ťažké detstvo, ich rodičia nemali čas a pochopenie pre svoje deti, pretože sa museli postarať, aby bolo čo jesť, ťažko pracovať na poli, a všetko ostatné, aby prežili. Takže teraz pozerám na nich z iného uhla pohľadu, mám ich rada, a oni majú radi mňa. PS: k tomu poznaniu mi pomohli knihy od známych autoriek, kým som nečítala ich príbehy a rady, nevedela som o tom, videla som iba krivdu, nezájem, nepochopenie..zo strany mojich rodičov..,