Pasivita je patologickou nemocí mysli dnešní doby…
V tejto časti by som sa chcela pristaviť pri deťoch/detstve.
10. Dokážeme požiadať o pomoc, keď je to potrebné
Toto sa zdá byť pre mnohých čudné. Ale neverili by ste, koľkí nedokážeme povedať : prosím, pomôž mi… Prečo? Často sa nedokážeme zmieriť s tým, že nevieme/nedokážeme to a to. Snažíme sa robiť všetko tak, aby sme iným dokázali, že „toto zvládnem“! Aby sme boli samostatní/nezávislí/dokonalí/bezchybní…. ale v takejto podobe:
Peter trpel od malička za mladších bratov. Bol najstarší/najrozumnejší/najzodpovednejší a preto kým rodičia neprišli z práce, staral sa o dvoch oveľa mladších súrodencov najlepšie ako vedel. To však rodičia neoceňovali ako by sa patrilo. Stále mal pocity viny/sebaobviňovania/sebatrestania za to, že to všetko nebolo pre rodičov dosť. Nikto mu nikdy nepovedal, že môže robiť chyby, veď každý sme omylný a nikto z nás nie je dokonalý! Keby bol, tak už tu nie je 😀 Že nemá význam nikomu nič dokazovať, nemá význam zodrať si ruky po lakte, aby nás pochválili. Naopak- keď nám niečo nejde/nedá sa/nestíhame- poprosíme o pomoc/radu… viete čo je najhoršie? Ak nám v detstve hovorili: pozri sa na suseda/súrodenca/atď., čo všetko on dokázal, zober si z neho príklad! … takto sme nútení od detstva na niekoho sa podobať, mať nejaký ideál, ku ktorému sa máme priblížiť/podobať sa naňho, a teda vo všetkom byť NAJ…je to blbosť, lebo toto núti človeka, aby sa pokiaľ nezvláda na niekoho podobať- začal samého seba nenávidieť. Sme časťou Boha, preto všetko čo robíme (aj chyby) patria k nášmu učeniu sa! Nesnažme sa byť dokonalými, ale snažme sa byť bezchybnými. Uvedomovať si následky svojich rozhodnutí- ale nič neľutovať, čo víde inak, ako by sme chceli (má to tak byť, je to naše rozhodnutie!). Byť si vedomý všetkého, čo robíme a ako to robíme- potom každé naše rozhodnutie, každý náš krok bude vedomým, šťastným, spokojným. 
A zasa je to o bode, v ktorom sme si dovolili robiť chyby.
11. Najskôr myslím, potom hovorím- ale prestanem skôr, kým mi povedia dosť.
Tento bod ma napadá vždy, keď som u niekoho na návšteve. Som typ ktorý radšej počúva a vníma okolie (samozrejme pokiaľ nepracujem 😉 ) … Všímam si dialógy a často premýšľam, koľko zbytočne veľa slov používame. Aké neskutočné množstvo energie dávame do slov, ktoré z nás vychádzajú. A väčšinou sú to negatívne informácie- o nespravodlivosti zamestnávateľa, o nevydarených susedoch, o vysokých cenách, politike a zlých deťoch … Vtedy prepínam na autopilota a pripadám si ako v hľadisku divadla. Je zaujímavé, že väčšinou vtedy si ma odchytia malé deti a ja strávim pol návštevy hraním sa 😀 … Zdá sa vám, že som neciteľná k problémom iných? Vôbec nie, veď im radím, ako na problémy… Ale- sú ľudia, ktorí síce chcú rady, ale nech im ich dáte tucet, nepoužijú ani jednu jedinú. Budú hľadať výhovorky, prečo to nejde, prečo sa to nedá zmeniť. Všetko sa dá! Stačí sa rozhodnúť a chcieť začať veci meniť.
Vrátim sa k jednej vete, pretože väčšina toho, na čo niektorí nadávajú/kritizujú, sami nechcú riešiť:
Nespravodlivosť zamestnávateľa– ak sa mi niekde nepáči, začnem hľadať inú prácu. Ak som nejakú dobu nezamestnaný/á, aj to má význam- mám čas na vlastný rozvoj, na odpočinok, učenie sa- dávam vesmíru čas na to, aby nastavil všetko tak, že keď príde vhodná doba, aby mi prišla tá najlepšia práca, akú potrebujem/chcem. Stačí veriť, že si ju zaslúžim, stačí veriť, že mi ju vesmír prinesie. Ale pokiaľ ja sám/sama nepohnem ani prstom, nedosiahnem/nedostanem nič. Ja som tým hýbateľom, ktorý musí urobiť rozhodujúce kroky, smerujúce k vytúženému cieľu.
Nevydarení susedia– čo sa mi na nich nepáči? Čím ma hnevajú? Nie som to náhodou aj ja, kto lezie im na nervy? Nezadávam príčinu k ich správaniu sa?
Zlé deti– také neexistujú. Každé dieťa je také, akých má rodičov. … ale tomu sa budeme venovať nabudúce 😉
Súvisiace články
