Žijeme v dobe, v ktorej sa psychologický slovník stal súčasťou každodenného jazyka. Niektoré pojmy, ktoré ešte pred niekoľkými desaťročiami patrili výlučne do odborných učebníc psychiatrie a klinickej psychológie, dnes zaznievajú pri osobných diskusiach, na sociálnych sieťach, v partnerských hádkach,ale aj v súdnych sporoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o pozitívny vývoj. Ľudia sa viac zaujímajú o duševné zdravie, rozumejú psychologickým pojmom a dokážu pomenovať problematické správanie. Pri bližšom pohľade však vychádza najavo aj odvrátená strana tohto trendu. Psychológia sa totiž pre mnohých nestala nástrojom porozumenia, ale nástrojom boja.
Mimoriadne viditeľné je to pri používaní pojmu narcizmus. Zdá sa, že v súčasnosti je narcistom takmer každý, kto sa správa spôsobom, ktorý sa nám nepáči. Stačí konflikt, rozchod, spor o dieťa, pracovná nezhoda alebo odlišný názor a z druhej osoby sa razom stáva „narcista“, „toxický manipulátor“, „gaslighter“ alebo dokonca „psychopat“. Tieto označenia sa používajú s takou ľahkosťou, akoby išlo o objektívne a nespochybniteľné diagnózy. Pritom v drvivej väčšine prípadov nejde o výsledok odborného vyšetrenia, ale o subjektívne hodnotenie človeka, ktorý si osvojil niekoľko populárnych psychologických fráz z internetu.
Osobitne znepokojujúce je, že mnohé z týchto nálepiek slúžia na budovanie identity obete. V súčasnej kultúre totiž status obete predstavuje nezanedbateľný sociálny kapitál. Človek, ktorý vystupuje ako obeť, získava pozornosť, podporu, súcit a často aj automatickú morálnu prevahu, ba čo viac, môže sa oveľa vehementnejšie domáhať svojich základných ľudských práv. Vytvorenie naratívu, v ktorom na jednej strane stojí bezbranná obeť a na druhej strane bezcitný narcista či manipulátor, je preto mimoriadne účinnou stratégiou, ako si získať okolie na svoju stranu. Verejnosť totiž prirodzene inklinuje k tomu, aby sa postavila na stranu slabšieho. Problém však nastáva v okamihu, keď sa táto schéma začne používať bez dôkazov a bez rešpektu k realite. Ak sa jedná o účelové zneužívanie statusu obete, ktorého cieľom je nejaká skrytá agenda. V takom prípade už nejde o ochranu obetí, ale o výrobu obetí.
Stačí si všimnúť, ako často sa v rôznych konfliktoch objavujú veľmi podobné tvrdenia. Bývalý partner je označený za narcistu. Druhý rodič v poručenskom konaní sa stáva manipulátorom. Nadriadený, ktorý vyžaduje plnenie pracovných povinností, je vykreslený ako psychický tyran. Každý, kto nesúhlasí s prezentovaným príbehom, je obvinený z nedostatku empatie alebo dokonca zo spolupáchateľstva či nadržiavaní tomu, kto bol onálepkovaný. Samotná nálepka začína nahrádzať dôkazy a to je veľmi nebezpečné. Tvrdenie nie je dôkaz automaticky.
Zvlášť výrazne sa tento jav prejavuje v rodinnoprávnych sporoch. Konflikty o maloleté deti patria medzi emocionálne najintenzívnejšie súdne konania vôbec. Práve preto vytvárajú ideálne prostredie pre psychologické nálepkovanie. Niektorí účastníci sporov pochopili, že označiť druhého rodiča za narcistu môže byť strategicky výhodné. Takéto obvinenie totiž neútočí len na konkrétne správanie, ale na samotnú osobnosť človeka. Ak sa podarí vytvoriť obraz narcistického rodiča, každé jeho ďalšie konanie sa dá interpretovať v neprospech. Keď sa bráni, vraj sa prejavuje jeho narcizmus. Keď mlčí, vraj ide o pasívno-agresívnu manipuláciu. Keď prejaví emócie, potvrdzuje svoju nestabilitu. Keď emócie neprejaví, dokazuje svoju bezcitnosť.
Takáto argumentácia je mimoriadne nebezpečná, pretože sa stáva prakticky nevyvrátiteľnou. Nejde už o skúmanie faktov, ale o interpretáciu všetkého cez vopred zvolený ideologický filter. V logike existuje pojem nefalsifikovateľnosť – ide o situáciu, keď neexistuje žiadny možný dôkaz, ktorý by mohol tvrdenie vyvrátiť. A práve týmto spôsobom často fungujú populárne internetové teórie o narcizme. Každé správanie sa stáva dôkazom diagnózy a každý pokus o obranu je interpretovaný ako ďalší prejav patologickej osobnosti.
Práve preto sú skutoční odborníci pri diagnostike porúch osobnosti mimoriadne opatrní. Diagnóza narcistickej poruchy osobnosti nevzniká na základe jednej hádky, jednej výpovede bývalého partnera ani niekoľkých videí na sociálnych sieťach. Vyžaduje rozsiahle klinické vyšetrenie, dlhodobé pozorovanie, psychodiagnostické metódy a diferenciálnu diagnostiku. Napriek tomu sa dnes zdá, že mnohí ľudia považujú za dostatočnú kvalifikáciu schopnosť rozpoznať niekoľko internetových „červených vlajok“.
Výsledkom je zvláštna forma novodobej inkvizície. Kým v minulosti boli ľudia označovaní za heretikov alebo nepriateľov spoločnosti, dnes sú označovaní za narcistov. Mechanizmus zostáva prekvapivo podobný. Nálepka vytvára morálnu kategóriu. Označený človek prestáva byť jednotlivcom s konkrétnymi vlastnosťami a stáva sa stelesnením určitého zla. Od tej chvíle už nie je potrebné analyzovať jeho správanie, argumenty alebo dôkazy. Nálepka vykoná všetku prácu za nás.
Najväčším paradoxom celej situácie je, že tento trend v konečnom dôsledku škodí aj skutočným obetiam psychického násilia a má za následok zľahčovanie následkov vyvolaných skutočnými osôbami s poruchami osobnosti. Ak sa totiž každý konflikt označuje za narcistické zneužívanie, samotný pojem narcizmus stráca svoj význam. Ak je každý nepríjemný človek psychopatom, potom už psychopatia neznamená nič. Dochádza k inflácii odborných pojmov, ktoré sa menia na obyčajné nadávky.
Možno najprovokatívnejšia otázka preto znie: čo ak niektorí ľudia, ktorí sa najhlasnejšie prezentujú ako obete, používajú status obete ako nástroj moci? Čo ak psychologické nálepky neslúžia na ochranu slabších, ale na diskreditáciu protivníka? Čo ak označenie druhého za narcistu nie je výsledkom odborného poznania, ale vedome zvolenou stratégiou?
Neznamená to, že všetky tvrdenia o manipulácii alebo psychickom násilí sú nepravdivé. Samozrejme, že existujú skutoční manipulátori, násilníci aj osoby s poruchami osobnosti. Rozdiel však spočíva v tom, že ich existencia sa musí preukazovať dôkazmi a nie nálepkami či subjektívnymi pseudodiagnózami, ktoré sú naštudované z článkov či statusov na sociálnych sieťach. Právny štát ani seriózna psychológia nemôžu fungovať na základe pocitológie či dojmológie alebo internetových diagnóz.
Spoločnosť, ktorá začne nekriticky veriť každému, kto sa vyhlási za obeť, riskuje, že prestane rozlišovať medzi realitou a účelovo vytvoreným príbehom. A spoločnosť, ktorá začne používať psychologické diagnózy ako zbrane, prestáva psychológii rozumieť v jej základnom jadre, ktoré je založené na skutočnej potrebe pomáhať a porozumieť druhým. V okamihu, keď sa odborné pojmy zmenia na nástroje morálneho odsúdenia, už neslúžia hľadaniu pravdy. Slúžia iba získavaniu moci nad druhými.
A práve preto by sme mali byť opatrní vždy, keď niekto príliš rýchlo označí druhú stranu za narcistu či necitlivého psychopata a seba za empatickú obeť. Nie preto, že by to nemohla byť pravda, ale preto, že pravda si zaslúži viac než nálepku. Zaslúži si dôkazy…
Ondrej Kubík, 2026
právnik a konzultant pre kriminálnu a vyšetrovaciu psychológiu
iKP
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
