Už George Bernard Shaw kedysi povedal: „Ak začnete sebaobetovaním v prospech tých, ktorých milujete, napokon skončíte nenávisťou voči tým, ktorým ste sa obetovali.“ A v zásade je to skutočne tak.
Ak človek neustále zanedbáva vlastné potreby a žije výlučne pre druhých, spravidla to vedie k jednému z dvoch scenárov.
V prvom prípade napokon ochorie, pretože sa ukáže, že choroba je jediným spôsobom, ako si dokáže vynútiť starostlivosť a pozornosť. Celý život totiž zasvätil uspokojovaniu potrieb svojich blízkych a až vážne ochorenie mu dovolí na chvíľu sa nadýchnuť, prijať starostlivosť od ostatných a presvedčiť sa, že pre nich znamená niečo viac než len úlohu bezplatného sluhu.
V druhom prípade sa všetko skončí hlbokou zatrpknutosťou voči okoliu. Človek bude aj naďalej neúnavne konať pre druhých, myslieť na nich, obetovať sa im, no zakaždým bude bolestne pociťovať, že jeho úsilie nie je dostatočne ocenené, že mu neprejavujú primeranú vďačnosť a že nechápu veľkosť jeho obety.
Prirodzene, ostatných to začne čoraz viac rozčuľovať. Od svojich blízkych bude počúvať slová ako: „Nikto ťa o to nežiadal“ alebo „Prečo si to vôbec robil?“ A on sa bude cítiť ešte ukrivdenejšie — a tak sa tento bludný kruh bude neustále uzatvárať. Až napokon vyústi do konfliktov, hádok a neraz aj do hlboko deštruktívnych vzťahov.
Ľudmila Petranovská
zdroj: Večerný Markus
