Téma týchto článkov sa rodila postupne tak, ako som si mnoho uvedomovala cez svoju zmenu + cez Vás, ktorí ku mne prišli na terapie, čistenia a výklady. Aby toho nebolo naraz veľa, aby to malo nejaké ucelené oblasti, rozhodla som sa urobiť viac článkov. Táto téma potrebuje byť rozpísaná, lebo je obsiahla a má mnoho úrovní. Verím, že kto potrebuje, si skombinuje pre seba to, čo pomôže 🙂
Mnohí z nás ako deti fungovali (nevedome) ako nárazníkové pásmo medzi rodičmi. Možno si to neuvedomíte, kým to nepomenujeme. O čom to je?
Dieťa, ktoré sa stane nárazníkovým pásmom medzi rodičmi, sa nenaučí oddychovať.
Naučí sa:
- čítať miestnosť skôr, než sa niečo stane
- tlmiť napätie
- byť mostom
- byť regulátorom emócií druhých
- byť „tá rozumná“
To je obrovská záťaž na nervový systém. A keď si dieťa povie, že musí byť stále v strehu, „aby bolo dobre“, tak „nonstop napätie a skúmanie priestoru“ to je presný opis hypervigilancie. Telo, ktoré nikdy úplne nevypne. Je stále v strehu, v kontrole.
Skúsme si teraz navnímať svoj vek … vek 40, 50, 60. Už to nie je len o rodičoch a detstve.
Už je to aj o partnerovi a jeho rodine, o deťoch, práci, kolegoch, susedoch, priateľoch .. neskôr vnúčatách, zaťovi/neveste, svokrovcoch…
Keď celý život nesiem napätie druhých, moje telo sa naučí stráviť viac, než je moje.
Trávi konflikty, nálady, atmosféru, cudzie emócie.
A niekde hlboko v podvedomí je nastavenie: „Ak to unesiem ja, bude pokoj.“
To je obrovská detská lojalita. Ak sa k tomu pridá tlak zo strany jedného rodiča (alebo oboch), ktorí dieťa majú za bútľavú vŕbu, hľadajú v ňom podporu (pri boji s partnerom), alebo ho nútia do nesmierne citového rozhodovania (ak budeš s mamou, tak mňa nemáš rád/rada). K tomu by sa dalo pripísať veľa bodov stresových spúšťačov.
A viete, čo je na tom najhoršie, najcitlivejšie? Také dieťa málokedy dostane priestor pre svoje pocity. Pretože už je „veľké“. Už pomáha. Už chápe. Nerobí problémy.
A potom v dospelosti drží všetko, čo sa dá: partnera, rodinu, vzťahy, atmosféru … kamkoľvek sa pohne. Lebo toto „postihnutie“ sa nedá len tak vypnúť. Hlavne – ak o ňom človek vôbec nevie.
Lenže! Hoci podvedomie hovorí nezrozumiteľne, fyzické telo je „hlučné“. Ozve sa, zabolí.
A občas si povie: „Ja už nevládzem držať. Daj mi niečo, čo ma na chvíľu naplní.“
Jedlo, alkohol, sex – to sú najrýchlejšie regulátory napätia.
Nie je to o slabosti daného človeka. Je to forma autoregulácie.
Na chvíľu vypnem, aby som vydržal/a aj ďalší deň…
Možno Vy, ktorí nič také nemáte, si poviete: „Keď je to také hrozné, prečo si človek neurobí pohodlie, nejde na dovolenku, nevykašle sa na to všetko? Veď mu to ubližuje! “
Odpoveď je jednoduchá. Daný človek nevie čo znamená uvoľnenie, oddych a starať sa LEN o seba. Človek s hypervigilanciou nevie čo to je úplne sa uvoľniť tak, že jeho myseľ aj telo odpočíva. Hoci sa môže v nejakom smere venovať len sebe, stále vie, že je to len na chvíľu. V podvedomí vie, že dovolenka, alebo akékoľvek krátkodobé vypnutie je len dočasné. Vie, že sa znovu vráti do rovnakého kolobehu. V tele je zakódovaná lojalita. Úplné uvoľnenie nemá „vo svojej databáze“, nemá ju zažitú tak silno, aby sa k nej vedel vrátiť. Lebo väčšinu života bol taký človek v strehu, pripravený zachraňovať, pomáhať, byť pre iných.
ALE vieme, že všetko sa dá postupne meniť 🙂 Vypnutie cez dovolenku je skvelé aspoň na čas – a vždy treba nejako začať. Alkohol, striedanie partnerov a prejedanie – to rozhodne nie.
A verte, že sloboda a oddych sa nezačnú v priestore alebo mieste – začínajú v našom vnútri, v systémoch, ktoré potrebujú uvoľnenie a prestavenie. Aj k tomu sa postupne dostaneme, v poslednom článku 🙂
Keď som písala o napätí, v spojitosťou s informáciami v článku. Ak by ste ho u seba cítili, kde ho v tele cítite práve teraz?
Je to skôr v bruchu? Hrudníku? Na ramenách? Či v čeľusti? Alebo v inej časti tela? Napíšte … doplním 😉
Pokračujeme zajtra 😉
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk. Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
