Na FB stránku som dala tento citát a prišla požiadavka na viac článkov k obsahu, viac sa rozpísať k tejto téme:
„Neexistuje den podobný jinému, neexistuje okamžik podobný jinému a neexistuje člověk podobnýjinému – a každý musí napravit to, co náleží jeho podílu.“ (Rabaš, článek 10, 1984) „Jakou úroveň musí člověk dosáhnout, aby se nemusel znovu rodit?“ Ptáme se, kdo určuje ten podíl, který musím napravit? Odpovědí je, že to je určeno ještě před tvým narozením, dříve, než sis vůbec uvědomil, že existuješ. Proto musíš poznat sám sebe a napravit to, co je ve tvých silách. Další otázkou je, zda tento podíl souvisí s osudem? Samozřejmě že souvisí. To je osud člověka. V zásadě je osud tou částí egoistických přání, kterou má člověk napravit.
Michael Laitman
V podstate týchto riadkov je obsiahnutá téma troch veľkých otázok: jedinečnosti človeka, osudu a dôvod, prečo sme sa narodili. Na jeden článok to rozhodne nebude!
Skúsim Vám ponúknuť môj pohľad. Možno bude pre Vás inšpiráciou 🙂
Nikto z nás nedostal rovnaký diel/osud/cestu
„Neexistuje deň podobný inému, neexistuje okamih podobný inému a neexistuje človek podobný inému.“
Na prvý pohľad je to krásna myšlienka o jedinečnosti života. No keď sa pri nej zastavíme hlbšie, skrýva sa v nej aj veľká zodpovednosť. Ak je totiž každý človek jedinečný, znamená to aj niečo hlbšie. Nikto nemôže urobiť našu prácu za nás.
Čo musím urobiť ja sám/sama, nemôžem presunúť na iného.
Každý z nás dostal určitý „podiel“. Niečo, čo máme v živote pochopiť, spracovať, premeniť alebo napraviť. A práve preto nie je možné žiť život niekoho iného. Nemôžeme kopírovať cudzie cesty, cudzie hodnoty ani cudzie sny. Teda môžeme, ale ani nespoznáme, akú veľkú cenu za to postupne platíme … zdravím, pokojom.
Čo je vlastne náš „podiel“?
Mnohí ľudia si myslia, že ich úloha spočíva v tom, čo robia navonok – v profesii, úspechu alebo službe druhým. Ale v skutočnosti je náš podiel často oveľa vnútornejší, osobnejší. A hlboko uložený.
Je ukrytý napríklad v:
- strachoch, ktoré sa stále vracajú
- vzťahoch, ktoré nás zraňujú alebo skúšajú
- talentoch, ktoré nás volajú, ale bojíme sa ich použiť
- vo vlastnostiach, ktoré sa snažíme potlačiť
To všetko sú dvere k našej úlohe. Život nám ich ukazuje preto, aby sme mohli zmeniť to, čo je určené k zmene. Dôležité je uvedomiť si, že osud nie je trest. Hoci sa často ponosujeme, frfleme, plačeme, nadávame a lementujeme, a pýtame sa: „Prečo práve ja? Prečo som sa narodil do tejto rodiny. Prečo mám tieto skúsenosti. Prečo sa mi dejú práve tieto veci.“
Z pohľadu hlbších duchovných učení však osud nie je náhoda. Osud je mapa práce, ktorú má duša vykonať. Nie je to ale nemenný rozsudok. Osud je ilúzia, s ktorou sa dá vedome pracovať. Tém na zmenu, má každý človek veľké množstvo. Niektorí ľudia dostanú úlohu naučiť sa dôverovať, iní sa majú naučiť odpustiť. Ďalší sa majú naučiť stáť v pravde, aj keď je to nepohodlné. A niekto má úlohu zobudiť iných ľudí. Čo je v tom celom ale najdôležitejšie? Úplný začiatok, kde je nutné:
Musíme sa spoznať
Ak je časť nášho osudu určený na zmenu, je daný ešte pred narodením, vzniká otázka: Ako ho máme nájsť? Odpoveď je jednoduchá – a zároveň veľmi náročná. Musíme spoznať sami seba.
Nie obraz, ktorý o sebe vytvárame pre svet. Nie identita, ktorú sme si osvojili a vypestovali si ju cez názory iných. Nie masky, ktoré nosíme, aby sme zapadli. Ale to, čo je skutočnou pravdou, podstatou, čo je hlboko v nás. Dobre ukryté pod nánosmi strachov, očakávaní, podmienok… Zabúdame na svoju skutočnú podstatu. Ale práve preto život tak často (a bolestivo) rozbíja naše predstavy o sebe samom. Nie preto, aby nás zničil, ale aby sme sa dostali bližšie k pravde o sebe samých.
Viete čo je najlepšie na tom všetkom? To, keď človek začne napĺňať svoj osud, prestáva mať potrebu porovnávať sa s inými. Pretože pochopí veľmi dôležitú vec: nikto nemá rovnakú cestu. Nikto nie je ako JA. To, čo je pre mňa ťažké, môže byť pre iného jednoduché. A to, čo je darom pre mňa, môže byť pre niekoho deštrukčné. A nie je to pre to, že by bol jeden lepší alebo horší. Ale preto, že každý prišiel opraviť iný kúsok seba. Samozrejme, do toho nám skáče množstvo presvedčení (ktoré máme hlboko v kolektívnom vedomí): „čo by druhí povedali, keby urobím toto… čo ak ma budú ohovárať, ak urobím toto… čo ak …“. Na „čo ak“ stroskotalo veľa snov a plánov. Lenže… Možno by sme si mali menej klásť otázku: „Čo všetko musím v živote dosiahnuť?“ A viac sa pýtať: „Čo je ten kúsok života, ktorý mám premeniť práve ja?“
Pretože možno práve tam sa skrýva skutočný zmysel nášho bytia.
Ale o tom až zajtra …
M 🙂
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
