Niekedy osoba, ktorú považujeme za svojho najlepšieho priateľa, nemusí byť človekom, akým v skutočnosti je, ale človekom, akým ho potrebujeme mať.
Psychika má tendenciu premietať si do druhých vlastné potreby, túžby a predstavy – chceme byť pochopení, prijatí, cítiť blízkosť a bezpečie, a tak si niekedy vytvoríme obraz človeka, ktorý tieto potreby napĺňa.
Potom však často nevnímame realitu, ale svoju projekciu. Ignorujeme signály, ktoré do nášho obrazu nezapadajú, ospravedlňujeme správanie, ktoré by sme u iných netolerovali, a veríme viac vlastnej predstave než skutočnému človeku. Preto býva „sklamanie z priateľa“ niekedy skôr rozpadom ilúzie než náhlou zmenou tej osoby.
Skutočné priateľstvo totiž nezačína idealizáciou, ale momentom, keď dokážeme druhého vidieť realisticky – aj s jeho slabosťami, limitmi a odlišnosťou.
Ondrej Kubik, 2026
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
