Nič nie je samozrejmé. Alebo – čo je pre jedného zázrak, pre iného prirodzená vec.
U mňa prespal muž. Štyridsiatnik. Iba prespal. Zavčas rána nás čakala neodkladná práca.
Prišla som ho zobudiť. Ponúkla som mu kávu do postele. Zrazu sa rozžiaril úsmevom. Takým… hanblivým.
— Vieš — povedal —, celý život som o tom sníval, a nikdy sa mi to nesplnilo.
Zachichotala som sa, uvarila som kávu s kardamónom a podala mu šálku… Pozrel na mňa s údivom a vďačnosťou:
— Toto je naozaj prvýkrát v mojom živote!
Tentoraz som sa začala červenať ja.
— Počúvaj, pre mňa je to úplne prirodzené… Dáš si na raňajky volské oko so slaninou a syrom?
— Ó áno!
— Tak ho začnem pripravovať, keď pôjdeš do kúpeľne… Inak vychladne a nebude chutiť dobre, a ja ťa chcem pohostiť ako sa patrí.
— Tak to je silná motivácia. A naozaj si ma prekvapila. Čakal som, že povieš: začnem variť, keď pôjdeš do kúpeľne, lebo ťa poznám, inak nevstaneš… Ale takto, že kvôli mne… že nech to chutí… To je veľmi dojímavé! A výborný dôvod vstať.
A tak sa šiel umyť. A ja som s hudbou v pozadí začala pripravovať praženicu, premýšľať a potichu plakať. S akými ženami (a viem, že ich bolo veľa) on celý život žil? Zdalo sa mi, že v takých jednoduchých veciach ako káva a praženica nie je nič výnimočné… Pre mňa je to samozrejmé a prirodzené.
Mojou motiváciou je „pre“.
Rozmaznávam každého, kto je pri mne, takýmito drobnosťami.
Ani si to neuvedomujem.
Rada varím chutne, robím veci pohodlnými a predvídam potreby druhých.
Nevidím vodu, v ktorej plávam.
Myslela som si, že takto to robia všetci. No ukázalo sa, že nie…
Aj keby to bol len zdvorilostný kompliment — hoci sa to tak nezdalo —, veľmi sa ma to dotklo. Dotklo sa ma uznanie hodnoty niečoho, čo je pre mňa prirodzené…
Ako veľmi to niekedy prekvapí. A aké je to dôležité!
Hovorte svojim blízkym, v čom sú výnimoční — najmä vtedy, keď si to sami neuvedomujú.
Hovorte!
Z toho rastú krídla.
Tatiana Mužická
zdroj: Večerný Markus
