Kto je ten, čo nás obmedzuje? Kto nám nedovolí mať viac, cítiť sa lepšie, slobodnejšie, radostnejšie?
Jedna žena v strednom veku sa raz opýtala Vesmíru, či by mu neprekážalo, keby zmenila zamestnanie.
— Len smelo, na zdravie, — odvetil pokojne Vesmír.
— A nevadilo by ti, keby som tam zarábala o čosi viac?
— Ba hoci aj podstatne viac. Len by ma to potešilo.
— Nebude ti to ľúto?
— A prečo by malo?
Žena ostala zaskočená.
— A mohla by som si zaobstarať labradora?
— Zaobstaraj. A pridaj k tomu aj mačku.
Žena ešte viac zneistela. Zdalo sa, že rozhovor sa uberá celkom iným smerom, než si predstavovala.
— A čo ak úplne prestanem pracovať „pre niekoho“ a začnem niečo vlastné?
— Len do toho. Pozri, tvoja suseda už dávno podniká sama a len sa jej darí.
— A keby som si postavila chalupu?
— Postav si.
— S veľkou záhradou? Aby tam bol jabloňový sad a černice?
— Samozrejme. Môžeš pridať aj čerešňu, aby jablká neboli osamelé.
Žena trochu zbledla.
— A čo ak začnem behať?
— Začni.
— A na jogu?
— Choď, načo sa zdržiavaš.
— A snívala som, že sa naučím maľovať…
— Uč sa, štetce ťa už čakajú.
— A spievať?
— Spievaj.
Žena cúvla, prudko sa nadýchla a takmer s nádychom zúfalstva vykríkla:
— A čo ak sa rozhodnem odtiaľto úplne odísť — čo potom?
— Potom, hádam, odídeš, — odvetil pokojne Vesmír.
Žena pôsobila ohromene. Bezcieľne sa rozhliadala a omotala si prameň vlasov okolo prsta.
— Povedz mi… — zašepkala po chvíli. — Prečo si mi predtým nikdy nič nedovolil?
Tentoraz bol zaskočený Vesmír.
— Ja? Nuž, moja drahá, to si bola ty, kto si pol života nič nedovolil. A teraz to ešte hádžeš na mňa.
zdroj: Večerný Markus
