Pridám aj niekoľko skúseností/príbehov z terapií 🙂
V tomto príbehu bude niekoľko (pre mňa) neuveriteľných skúseností.
Príbeh sa odohral pár rokov dozadu.
Napísala mi kamarátka Lenka, s ktorou sa roky poznáme. Ako zvyčajne: “Je to súrne, čo najskôr.”
Dohodli sme si sedenie a čo som si vypočula. Narodila sa jej vnučka. Ale … zostala v nemocnici, lebo má vážne zdravotné problémy. Lekári si nevedia dať rady, je na prístrojoch.
Čo by sa dalo urobiť?
Pozreli sme všetko cez čísla, kartičky a dala som na pocit – urobme terapiu. Poďme sa pozrieť do hĺbky, do rodov, do problému cez emócie. Tam sa dá veľa zistiť, aj zmeniť. Syn a nevesta so všetkým súhlasili, len nech skúsime, čo sa dá.
V terapii ideme do hlbších úrovní vnímania, do iného času a priestoru.
Obrazov a informácií bolo veľa. Pre mňa, ale aj pre Lenku, bolo veľmi zaujímavé, že sa jej zobrazila schéma DNA. Guličky, ktoré na seba nadväzovali. Ale jedna bola iná ako ostatné. Napadlo mi: “Vezmi ju a vysyp, čo je v nej. Ako keď otváraš kinder vajíčko.” Lenka otvorila, vysypala obsah, bez problémov sa jej dala gulička z DNA zatvoriť a vrátiť nazad do systému.
Mali sme ešte veľa obrazov: boli sme pri pôrode malej, zmenili sme pocity zúčastnených, dali sme informácie jej duši, zmenili sme aj pocity po príchode na svet.
Záver bol: poďme sa pozrieť do nemocnice. Tam, kde malá práve je. Babka Lenka dostala odo mňa (alebo skôr od Stvoriteľa, ktorý mi dával) inštrukcie: “Predstav si, že za tebou na pravej strane stojí syn a vedľa tvoj muž. Predstav si, že za tebou stojí mama s otcom. Za nimi rodové línie. To isté na ľavej strane, ale tam si predstav nevestu. Za ňou jej rodičov. Za nimi rodové línie.”
Nepamätám si všetky slová podpory, lásky a povzbudenia, ktoré mi “zhora” diktovali. Celé to bolo o tom, aby sa duša vnučky rozhodla podľa seba.
Aby – ak má odísť k Bohu, aby odišla bez toho, že za sebou nechá smutnú rodinu.
Ak bude chcieť zostať – tak ju rody prijímajú, nech bude akákoľvek. Aj so zdravotnými problémami ju prijímajú a budú jej pomáhať, koľko sa bude dať. Bolo to veľmi pekné. Z celej situácie išla krásna energia.
Ale … spýtala som sa Lenky: “Koho vidíš, keď sa pozrieš pred seba? Kto sedí pod oknom?”
Zostala v miernom šoku: “kto je to?”
Videli sme “smrťáka”, ktorý sedel na stoličke v predklone, trošku nervózny, čo to tam vymýšľame.
Aj jemu Lenka za rodinu povedala: “Ak sa jej duša rozhodne odísť, tak ju s láskou pustíme. Ale ak sa dá, nechaj nám ju.”
Smrťák odišiel z miestnosti, ale mala som pocit, že si len odskočil na “kafíčko a cigárko”, že niekam ďaleko neodišiel.
Ďalšie rady, ktoré nám prišli pre mamu malej boli o tom, aby koľko sa dá, bola pri nej. Aby ju mala na sebe. Lebo malá potrebuje cítiť mamino srdce. Jej teplo.
Záver všetkého, čo sme urobili bol o tom, že zverujeme všetko do Božích rúk a nech sa deje vôľa Božia.
Mne ešte išlo – ak malá prežije mesiac, bude dobre.
Keď sme to po sedení rozoberali s Lenkou všetky obrazy, pocity, spomenula si, že keď bola tehotná, dávali jej injekcie, lebo mala nejaký problém s krvou. Úplne na to zabudla … ale systém nezabudol. Nič sa v čase a priestore neskryje. Na nič sa nezabúda.
Malej stav bol ako na hojdačke. Raz sme sa veľmi tešili, druhý raz sa s ňou lúčili… Žiaľ mesiac, v ktorom sa narodila mal kopu nepriaznivých vplyvov. Energeticky si vybrala ťažké obdobie pre príchod na náš svet. Osud, Boh chcel, že mesiac neprežila.
Poviete si, načo sme to celé robili, keď to takto dopadlo?
Pre mňa bolo najdôležitejšie z celej skúsenosti, že rodičia malej prijali fakt, že ak sa duša dieťaťa rozhodne odísť, tak to prijímajú. Ak by malo dieťa trpieť bolesťami, alebo celý život na prístrojoch, byť nehybná, tak nech odíde. Lenkina nevesta postupovala tak, ako treba, mala dobré nastavenia k tak ťažkej situácii: “ Nech to dopadne akokoľvek, tak to bude dobre, len nechcem raz zažiť, aby mi niekedy v budúcnosti vyčítala, v akom je stave a nechali sme ju žiť.” Myslela na to, ak by musela byť malá na prístrojoch, ktoré jej lekári kvôli vážnemu stavu prorokovali.
Rodičia ale nelipli na “ja chcem”. Zmierili sa so všetkým, prijali všetko tak, ako je. Ako rozhodne Boh, tak to prijmú. Už jedno dieťa majú, takže majú komu dávať lásku a pozornosť.
Ale aby som príbeh nezakončila smutne, pred časom sa mi ozvala Lenka s fotkou bábätka, nového vnúčatka.
Osud im nadelil nové, úplne zdravé dieťatko.
Už viete, prečo sa oplatí niečo dotiahnuť do konca, aj keď je konec zdanlivo nepríjemný, smutný? Lebo v pozadí akýchkoľvek životných lekcií sú skúsenosti, sú poznania, ku ktorým sa potrebujete prepracovať. Tak, ako tento mladý pár. V čase, keď Stvoriteľ vyhodnotil, že sú rodičia pripravení, tak im nadelil dieťa bez zdravotných problémov. Lekcie zvládli na jednotku.
Ak niečo máte mať, tak to budete mať.
zdroj: https://www.eldhwen.sk/nad-oblakmi-mysle-ii/
