Určite poznáte mnoho takých, čo vodu kážu a víno pijú 😉
Existuje zvláštny paradox dnešnej doby. Ľudia, ktorí najhlasnejšie hovoria o tom, ako by ste mali žiť, často sami nevedia, čo robiť so svojím vlastným životom. Rozdávajú rady o šťastí, pokoji, láske, autenticite či vnútornom naplnení, no ich vlastné prežívanie je prázdne, roztrieštené a často bolestivo odpojené od reality.
Niektorí vám budú hovoriť, ako máte cítiť. Čo by vás malo zraniť, čo by vás malo tešiť, čo je „správne“ prežívanie a čo už vraj nie. Budú vám vysvetľovať, ako sa máte vyrovnať so stratou, ako máte milovať, ako máte odpúšťať, ako máte znášať samotu. Budú sa tváriť, že poznajú univerzálny návod na ľudskú existenciu, akoby bolo možné človeka zredukovať na pár psychologických poučiek a motivačných viet.
Lenže život nie je príručka. A človek nie je algoritmus!
Najľahšie na svete je vstupovať do života druhých ľudí. Hodnotiť ich rozhodnutia, analyzovať ich emócie, pomenúvať ich chyby a dávať im návody na zlepšenie existencie. Z diaľky totiž všetko vyzerá jednoduchšie. Cudzie bolesti sa zdajú tak logické. Cudzie zlyhania kriticky vysvetliteľné. Cudzie emócie úžasne „prehľadné“.
Ale vlastný život, to je už niečo úplne iné.
Tam už nestačí teória o tom, ako správne žiť. Nestačia naučené frázy, ani intelektuálne pózy a múdrosti o sebarozvoji. Vlastný život treba skutočne niesť so všetkým. Treba s ním ráno vstávať, večer zaspávať, znášať jeho prázdnotu, chaos, neistotu aj hlboké ticho. A práve tam sa ukazuje rozdiel medzi človekom, ktorý iba rozpráva o živote, a človekom, ktorý ho naozaj žije a preto je príkladom pre druhých.
Mnohí ľudia sa stávajú expertmi na cudzie prežívanie práve preto, aby nemuseli čeliť tomu vlastnému. Je jednoduchšie analyzovať druhých, než zostať sám so sebou v tichu. Je jednoduchšie radiť, než niesť vlastné nenaplnenie. Je jednoduchšie hovoriť o autentickosti, než priznať vlastnú vnútornú prázdnotu.
A preto dnes existuje toľko hlasov, ktoré hovoria o živote, no tak málo ľudí, z ktorých cítiť, že ho skutočne prežívajú.
Skutočne zrelý človek zvyčajne nemá potrebu neustále riadiť cudziu existenciu. Vie totiž, aké ťažké je porozumieť vlastnej. Vie, že každý človek nesie neviditeľný svet skúseností, strát, strachov a túžob, do ktorého zvonku nikdy nevidíme úplne. Preto namiesto lacných rád ponúka skôr pochopenie. Namiesto nadradenosti pokoru. Namiesto poučovania akceptujúcu prítomnosť.
Možno by sme sa mali menej pýtať, ako majú žiť ostatní, a viac premýšľať nad tým, či skutočne žijeme my sami.
Pretože hovoriť o živote je ľahké.
Ťažšie je uniesť vlastnú existenciu bez pretvárky…
Ondrej Kubik, 2026
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
