autor: Miroslav Detko
Avšak vyjadriť úprimne čo cíti moje srdce ešte neznamená, že musím zraňovať srdcia iných ľudí.
Byť svetlom nemusím iba za cenu toho, že druhých uvrhnem do tmy.
Konať v súlade so samým sebou ešte neznamená urážať a ponižovať konanie druhých pod rúškom akejsi duchovnej zámienky, že majú iba privysoké ego, lebo veď inak by sa ich to nedotklo. Zatiaľ čo ja som s egom vysporiadaný, bez ega, v súlade s celým vesmírom…
Pretože byť duchovne vyspelý nikdy nebolo o tom nebyť človekom!
Lietanie nikdy nebolo o tom nevedieť pristáť na zemi!
Ani vedomie sa nikdy nemeralo schopnosťou osočiť a nadávať nevedomiu.
Nenaleť preto úbohému kvákaniu duchovného ega o egu neduchovných ľudí.
Zameraj sa na seba, ponor sa do seba a buď úprimný hlavne k sebe samému, keď nadobudneš presvedčenie o svojej vlastnej, samotným Bohom podporovanej úprimnosti. To jediné je podstatné!
Pretože byť priamy ešte nikdy nikomu nedalo právo na to, aby zraňoval a osočoval iné ľudské bytosti, bez ohľadu na to, či už sa domnievaš, že sú nižšie ako ty, vo väčšej tme ako ty, hluchote, hriechu, nevedomí atď., atď.
Nezabúdaj, že TU v skutočnosti nie je žiadne vyššie ani nižšie, nie je viac ani menej v jadre Bytia, nie je potom ani teraz. Tak ťa prosím, neprepadni týmto hrám na úprimnosť a priamosť pod falošnou zámienkou, aby tvoja myseľ mala nárok na urážanie a spôsobovanie bolesti ostatným. Ak nadobudneš predsa len presvedčenie, že inak to jednoducho nejde, do toho, nasýť sa vlastnou výnimočnosťou a „úprimnosťou“, opájaj sa tým pocitom vlastnej duchovnej dokonalosti, až kým sám nepochopíš, že to nie je potrava pre tvoju dušu…
Existuje predsa tisíce spôsobov ako povedať a urobiť to čo cítim, a pritom nezraniť, neničiť, nezabíjať a neutláčať ostatných ľudí.
Samotná úprimnosť a priamočiarosť je teda krásna, samozrejme, no ruka v ruke s náukou o tom ako ju podať sa stáva posvätnou…
<3
M.
