Pasivita je patologickou nemocí mysli dnešní doby…
Prinášame Vám článok našej kamarátky, dali sme jej pracovný názov Matilda, nakoľko chcela zostať v anonymite 🙂
Ahojte,
Už dlho som pobádaná, aby som napísala článok, alebo hneď niekoľko, ale vždy mi do toho niečo, alebo niekto prišiel. Aj tento článok ( a myslím, že ich do budúcna bude viac) píšem pod iným menom. Bohužiaľ teraz ešte musím, ale časom…
Povodne som chcela písať o mojich skúsenostiach s iným svetom a inými entitami, ale po dnešných udalostiach som predsa len zmenila tému. Osobne sa ma dotýka a veľa vecí som si prešla na vlastnej koži a pochopila po pár rokoch. Ale ten čas medzitým bol ťažký a pre mňa dosť nechápavý…
City, pocity, energie. Ťažko identifikovateľné, niekedy ani nevieme že sú tu, inokedy ich vnímame až moc… U seba, ale aj u známych( väčšinou žien) som sa ale stretla s jedným druhom pocitov, citov. Trpieť len aby bolo dobre. Len aby muž nekričal, deti boli spokojné, svokra, otec, šéf. Prečo to robíme? Prečo robíme veci, ktoré sú proti nám, proti nášmu presvedčeniu a vyvolávajú v nás zlosť, neúctu, podhodnotu, neistotu a v konečnom dôsledku bolesť … Lebo… Takto by odpovedala väčšina z nás.
Zamýšľam sa nad tým už dlhšie a po dnešnom rozhovore s úžasnou mladou slečnou, my veľa vecí došlo. Bojíme sa. Stále sa niečoho bojíme. Bojíme sa toho, že nás muž opustí, alebo nebude mať rád. Že nám deti budú raz vykrikovať, že nemali teplú večeru, alebo vyžehlené ponožky. Že nás budú ohovárať kamošky, keď im povieme NIE. Bojíme sa zmeny. Bojíme sa byť samy sebou a vykričať do sveta, že toto som JA svet. Halooooo počúvaj ma a vnímaj. Nechcem upachtená bežať každý deň z roboty a potom variť večeru, ktorú zjete za 10 minút a ani nepoďakujete. Nechcem tráviť večery pri žehliacej doske. Chcem byt JA. Ja, ktorá si rada prečíta dobru knihu, dá si pohár vína a k tomu cigaretku, vybehne na jogu. Ale to nerobíme. A tym si ubližujeme úplne najviac. Všetci okolo nás potom berú ako samozrejmosť, nevážia si nás a stále nám riadia život, ako by sme boli malé deti. A my im to dovolíme. A tu nastava nerovnováha a problém medzi srdcom, rozumom a telom. Dochádza k častým depresiám, zmenám nálad, pochybnostiam až k závažným chorobám. Nevieme, nechceme, alebo sa bojíme odpútať od toho čo nás robí nešťastnými.
Nie je nám dobre s partnerom, vadí nám, že nás v kuse kontroluje, kde sme, čo robíme, alebo nás tlačí do zmeny, ktorú nechceme. Postavíme sa a povieme NIE. Buď nájdeme kompromis pre oboch, alebo potom PA PA.
Jasne, nedá sa to na všetko aplikovať, ale veľa vecí zmeníme, keď sa zmeníme vo vnútri. Keď prestaneme o sebe pochybovať, začneme sa mať rady, vážiť si samú seba a svoje schopnosti.
Napíšem Vám o jednom mojom zážitku. Žila som s partnerom, posledne 2 roky nášho spolužitia bolo tyranie z jeho strany. Najprv len psychické tyranie, a po pár mesiacoch sa pridružilo aj fyzické. Bolo to ťažké a zlé. Nikomu som nikdy nič nepovedala, doktor na pohotovosti ma prosil, nech s tým niečo urobím. Ja stále nič. Bála som sa, ako sama zvládnem hypotéku, živiť sa. Byť proste sama sebou a so sebou. Radšej som robila to, čo odo mňa očakávalo okolie a všetci okolo, a bála som sa byť JA. Osôbka, ktorá je v živote neskutočne praktická a reálna, čo sa týka práce a chodu domácnosti, ale na druhej strane som iná. Iná s mojim darom. Darom, ktorý pred väčšinou ľudí skrývam, lebo…. Zase to povestné lebo…
Viem, že tento článok bol väčšinou pre ženy, ale myslím, že aj pár pánov sa tu nájde ( ja o jednom viem, ktorý sa oženil len preto, lebo sa to očakávalo, ale partnerku neľúbi). Nehovorím, že je to ľahké, je to ťažké. Je ťažké byť sami so sebou. Je ťažké si priznať, že toto nechcem a chcem úplne niečo iné. Je, ale ten pocit potom, ten je omamujúci. Úžasný, skvelý, uvoľňujúci a oslobodzujúci. Je to vtedy také, aké má byť.
Matilda 🙂
Súvisiace články
