Výchova s vysokými nárokmi a kladúca podmienky

„Prestaň plakať, lebo ti to neošetrím! Čo si zasa robila?!“ Takýto rodič, skláňajúci sa k oškretej nohe, svojmu dieťaťu v skutočnosti hovorí: „Nemysli si, že si mi nejako extra sympatická. Ľudia ťa budú mať radi, iba ak… … si to zaslúžiš!“

Vyslovované vyhrážky a podmienky ústia z rovnakého hodnotenia seba samého. Sú to väčšinou perfekcionisti, zvyčajne citovo chladní ľudia s vysokými nárokmi na seba, a teda aj na ostatných ľudí, lebo zákon „ako vnútri, tak aj navonok“ nepoprie nik z nás. A toto odovzdajú aj svojim deťom a najviac tým, ktoré sú rovnakého pohlavia, teda matka dcére, otec synovi. Takíto ľudia sa snažia svoj vnútorný chlad vyvážiť dokonalým zovňajškom, skvelou „povesťou“. Podstata bytia im však uniká, lebo si cenia druhoradé veci. Hm, zaujímavé je, že často najšpinavšie myšlienky majú práve najkrajšie oblečení ľudia… Často to taktiež preháňajú s poriadkumilovnosťou, čím okoliu hovoria o nevyrovnanosti svojho vnútra. Sebadrezúra, ani s tým súvisiace vysoké nároky na ostatných však ešte žiadneho človeka neučinili šťastným. Šťastie je vnútorná sloboda, ktorú želáte všetkým. Podmieňovanie nemá so slobodou nič spoločné, práve naopak, podmieňovanie znamená zväzovanie.

Takýto rodič rozmýšľa nasledovne: „Postavil som ti latku vysoko a očakávam, že ju dosiahneš. Keď ju prekonáš, posuniem ju zas o kúsok vyššie. Ak náhodou neuspeješ, budem sklamaný a vypiješ si to.“ Lenže toto má poriadne ďaleko od prirodzenej motivácie… Deti sa budú zo začiatku, samozrejme, zo všetkých síl snažiť naplniť očakávania rodičov, ale postupne pochopia, že šanca spraviť im radosť je nulová, takže nadobudnú pocit, že sú neschopné. Toto bude mať nedozerné následky na ich sebavedomie a schopnosť byť silnými v zlomových situáciách. Ak je dieťa múdre, ešte rýchlejšie zistí, že sa mu neoplatí snažiť. Tým ho vlastne rodičia demotivujú.

Znížte latku, lebo sa môže stať, že keď váš syn či dcéra dospejú, bude im chýbať vnútorná sila, aby dokončili načatú prácu či projekt. Prípadne budú čakať, že ich niekto stále bude „kopať do zadku“. Ak sa napríklad rozhodnú zúčastniť sa na pretekoch, možno aj s tým, že chcú za každú cenu zvíťaziť, tesne pred začiatkom stratia guráž postaviť sa na štartovaciu čiaru. Zapríčinili ste to vy, lebo ste neboli dobrým trénerom.
Dieťa vyrastajúce pod takýmto tlakom si odnesie z rodičovského domu pocit, že je neschopné a nedokáže nikomu dokonale vyhovieť. Zo začiatku bude posadnuté výkonom a kvalitou, aby bolo neskôr bez motivácie. Takéto duše môžu pokojne skončiť s anorexiou alebo neschopnosťou nadviazať s niekým intímny vzťah. A tak vám radím, nahraďte cukor a bič za med a hranice.

Ak patríte k rodičom, ktorí od detí priveľa očakávajú, kritizujú ich za každú chybu, tlačiac ich do maximálneho výkonu, vytvárate im podmienky, ktoré ich môžu vystreliť do stavu totálnej demotivácie. Keď večne hľadáte na svojich deťoch chyby, začnú so všetkým otáľať. Bude to reakcia ich prirodzeného Ja, snažiaceho sa dať vám na vedomie, že sú živé, svojprávne bytosti a nepáči sa im, že im nedávate priestor na prejavenie sa, vyjadrenie vlastného názoru. Preto začnú byť napríklad pri obliekaní sa a zaväzovaní šnúrok „megapomalí“. Vás to bude privádzať do vývrtky, hoci v skutočnosti pôjde o spôsob, ktorým sa môžete vy aj ony vyliečiť. Teda v prípade, že sa prebudíte a dáte priestor láske. Ak budete ďalej trvať na svojich železných pravidlách, vyšlete do sveta človeka, ktorý bude celý život vo všetkom váhať, a tak premrhá potenciál, s ktorým sa narodil.
„Nič nedokážeš urobiť poriadne! To ja v tvojich rokoch!“ Takýto otec vlastne svojho potomka presviedča, že nie je na nič súci. Tak načo by sa malo dieťa snažiť? Iba občas sa stane, že to zaberie a dieťa vezme večné napomínanie ako nakopnutie: „Otec si myslí, že nestojím za nič, tak mu just ukážem, že to dokážem!“ Väčšinou však dieťaťu dôjde, že sa môže snažiť, koľko len chce, otcovi či mame aj tak nikdy nevyhovie. A tak začne vo svojej snahe poľavovať a z dvojkára sa v priebehu jedného polroka stane štvorkár. Nehrajte sa preto na „vážnych“ dospelých, lebo budete deťom na smiech.

Opačný prípad nastane, keď si takto vychované bytosti budú v dospelosti vytyčovať najvyššie méty, no nikdy ich nedosiahnu. Neustále budú meniť zamestnanie, lebo so žiadnym nebudú spokojní. Tak ako s ničím, lebo v prvom rade nebudú spokojné so sebou. Ak teda nechcete, aby vaše deti mali zo seba v dospelosti zlý pocit, dobre vážte slová, ktoré k nim smerujete.

Stratu prirodzenosti a detskej spontánnosti môže spôsobiť aj ortodoxne chápané náboženstvo. Pritom je jedno aké, lebo všetky majú svoje zákony. Závisí iba od rodiča, aký stupeň radikálnosti pri výchove zaradí. Všetky cirkvi pôsobia cez strachy, teda „ak nebudeš robiť to a to, nedostaneš to a to… ak sa budeš správať takto, pôjdeš do pekla, a keď takto, tak do neba“. Práve pre tieto podmienky sú organizované náboženstvá nepriateľmi prirodzeného žitia. Síce vo veľkom rozprávajú o láske, ale nie o tej bezpodmienečnej. Škoda, že ľudia, ktorí pokračovali v odkaze toho či oného osvieteného človeka, sa viac nezamerali na lásku a pozitívne myšlienky. Namiesto toho sa pomocou negatívnych nástrojov snažia svoje ovečky vystrašiť, spútať a ovládať.

Všetci nenávidíme kritiku a dieťa o to viac, lebo je veľmi citlivé. Keď mu dôjde, že jeho otec si myslí, že je neschopné, začne sa tak aj správať. A otec to bude brať ako fakt, že syn je drzý, robí mu napriek a ešte viac utiahne remeň. No v skutočnosti je on dirigentom celej drámy, ktorá môže vyústiť do tragédie. Dieťa je múdre, vycíti, že mama, s ktorou má vzťah založený na vzájomnom rešpekte, mu dôveruje, a preto sa k nej začne utiekať, zatiaľ čo otca bude ignorovať.

Zamyslite sa, prečo vlastne rodičom ide o to, aby ich deti nosili domov samé jednotky. Nemá v tom náhodou prsty ich ego, lebo sa túžia okoliu chváliť, „ako to ich synovi ide a aký je bystrý a nadaný“? Dieťaťu treba v prvom rade vysvetliť, že sa učí pre seba a jeho vzdelanie je v jeho rukách. V rodine Baričákovcov nikdy nezaznie veta, aby si Samko stíšil televízor, lebo otec sa nevie sústrediť na jeho domácu úlohu. Jeho školské povinnosti budú jeho školskými povinnosťami, ja s nimi nebudem mať nič. Ak ma požiada o radu a budem vedieť pomôcť, rád ho podporím, ale nikdy nespravím za neho jeho prácu. Naša mama sa s nami vôbec neučila. Mne a bratovi vysvetlila, že čím lepšie sa budeme učiť, tým zvyšujeme šancu mať sa v živote dobre, ale mať samé jednotky nám nezaručí, že budeme v živote šťastní. Ja som mával PVD (prospel veľmi dobre), brat bol čistý jednotkár. Mama nás však do učenia nikdy nenútila.

Keď som sa ohliadol za rokmi, keď som bol školopovinný, zistil som, že vtedajší jednotkári nakoniec v živote väčšinou nič svetoborné nedosiahli. Skončili ako tiché myšky, ktoré zhltol systém. Neuskutočnili žiadnu revolúciu a ani nezarobili milióny. Naopak, tí, čo sme boli zo svojej podstaty rebeli, triedou oslavovaní ako „lumpovia“ a učiteľským zborom vnímaní ako „nezvládnuteľní“, lebo nám oči svietili od energie, hravosti, nespútanosti, šibalstva, práve my sme spravili dieru do sveta. Áno, počítam sa medzi nich, lebo hocijako som sa snažil byť „dobrým Paľkom“, nechýbal som pri nijakom „darebáctve“ a nejedno som aj sám vymyslel a inicioval. Len to okno po ceste domov rozbil Jaro, ja som vtedy guľou trafil iba panelák, skutočne, pani triedna.

Tešte sa teda, ak vaše dieťa trčí z davu, je v ňom túžba rozhýbať energiu a nekoná vedome zlo. Kto nebol v detstve čo len trochu pankáčom, nikdy nič nedosiahne. Boh obdaril rebelov mocou zmeniť svet na lepší. Počkajte, aké zázraky sa začnú diať, keď takýto „nespratník“ pretaví tok svojej nespútanej energie do tvorivej činnosti. Zapamätajte si, že vysoké IQ nie je zárukou úspechu v spoločnosti, na to je potrebná hlavne emocionálna inteligencia, ktorú keď budete u dieťaťa rozvíjať, naučíte ho hľadieť na veci s nadhľadom, aby videlo všetky fakty a súvislosti medzi nimi. Potom nebudú potrebovať pre život žiadny kompas, lebo ho budú mať v sebe vo forme intuície a veselosťou bijúceho srdca.

Koľkých z vás doma nikdy nepovzbudili, nepodporili, nepovedali vám tak často, ako ste potrebovali počuť, že vás ľúbia, záleží im na vás, čím by vás utvrdili, že ste milovaní a výnimoční? Sami ste mali rodiča, ktorý na vás kládol privysoké nároky? Báli ste sa a stále sa aj bojíte, že neuspejete? Presne tak sa teraz bojí aj vaše dieťa. A to ste si prisahali, že nikdy nebudete ako vaša mama. A možno ste navlas rovnaká…
Už som to spomínal: buď človek opakuje správanie svojich rodičov, alebo prepne na opačný extrém. Teda ak mu rodičia nedali v detstve dýchať, on je teraz k svojim deťom totálne benevolentný, a tým im škodí tiež, lebo v nich vytvára zmätok. Zmätok vzniká, keď nie sú stanovené pravidlá a deti nevedia, čoho sa majú držať. Raz im je všetko dovoľované, inokedy, keď sa rodičia od vysilenia zrútia, iba na nich kričia. Ale o benevolentnej výchove o pár strán ďalej…

Dokonalý rodič neexistuje, ale dobrým sa môže stať každý. Ten vhodne volí slová a nikdy synovi nepovie: „Nezdá sa mi, že by si si tú izbu naozaj upratal, a preto ti znižujem vreckové na polovicu, aby si sa naučil poslúchať,“ ale povie: „Vidím, že si upratoval. Síce to nevyzerá tak, ako keby to spravila mama, ale verím ti, že zajtra po návrate zo školy si na doupratovanie nájdeš čas a dokončíš to.“ V takýchto slovách je v dôvere ukrytá láska a pozitívne očakávania.

V prvom rade sa musí rodič, ktorý založil výchovu na podmieňovaní, naučiť, že láska je zadarmo a netreba si ju zaslúžiť. Skutočná láska nepozná hranice ani podmienky.Nezáleží na tom, ako je kto oblečený, koľko zarába, aký je úspešný a čo o ňom hovoria iní. To je potrava pre ego a umieračik pre osobnosť. Mnohí ľudia sa tak snažia zakryť svoje prázdne vnútro, rovnako, ako sa ho pokúšajú vyplniť tvrdou sebadisciplínou. Skutočne bohatí ľudia o svojom bohatstve nerozprávajú a ani sa netešia z úspechov detí len preto, aby sa nimi mohli chváliť. Áno, svoje deti považujú za šperky, ale za šperky srdca.

Kráčali sme po ceste, keď  tu sa pred nami zjavil túlavý chlpatý pes, ktorého očividne nič nezaujímalo… Môj syn zastal, skúmavo sa naňho zahľadel, potom sa zatváril naozaj veľmi múdro a vyhlásil: „Má pravdu ten havko!“

Dcérka povedala, že chce mať romantického muža. Na otázku, aký to podľa nej romantický muž je, odvetila, že taký, čo neprdí.

Deti venčili psíka a oproti nim išiel veľký vlčiak s vyplazeným jazykom. Dcéra sa ma spýtala: „Mami, a prečo ten pes nespapá tú šunku?“

—

Paľko von Šlabikárko trojko

Článok je úryvok z knihy: Šlabikár šťastia 3