Pasivita je patologickou nemocí mysli dnešní doby…
Množstvo ľudí, ktorí si niečo prečítali na tému „vtelení anjeli“
sa hneď pýtajú sami seba, či náhodou nie sú tiež takými bytosťami.
Táto otázka je síce lákavá a odpoveď na ňu ešte lákavejšia, ale koniec koncov nám k ničomu nie je. Akurát trochu posilní naše ego, pretože sa stotožníme s nejakou identitou a budeme možno pyšní na to, že sme anjelmi v ľudskom tele. Nejdem tu teraz rozpisovať znaky vteleného anjela, ak to niektorí očakávali. 😀
Skúsme sa zamyslieť, či je pre nás tak dôležité, aby sme sa s niečim stotožnili a niekam zaradili. Čo nám takéto zaradenie poskytuje? Väčšinou nás len spúta a tak brzdí našu slobodu a nezávislosť, pretože dostávame šablónku, ako sa správať a ako plniť našu rolu. Rovnako, ako keď dostávame nálepky typu: pekný, milý, dobrý, láskavý, alebo: zlý, škaredý, nepriateľský… Automatická reakcia na takúto nálepku od druhého je, že sa začneme podľa nej správať, len aby sme vyhoveli predstave niekoho iného.
Vtelený anjel môžeme byť, no nemusíme. Prišli sme sem z rôznych kútov stvorenia a z rôznych príčin. Ak by sme mali byť pyšní na to, že sme to či ono, tak veľa dôvodov nemáme, pretože sme tu viacmenej kvôli vlastnému vnútornému úpadku. Nemusíme to však brať ako tragédiu, pretože sa učíme a cesta sama o sebe je veľmi dôležitá a na minulosti nezáleží. Nič nie je hanba, ani zlo, všetko je tak, ako má byť. Buďme teda spokojní s tým, na akom úseku cesty sa nachádzame a nemajme strach, pretože nič nie je nemenné. Náš postup je zabezpečený, aj keď sa nám niekedy zdá, že stojíme na mieste.
Súvisiace články
Dakujem, velmi dobry clanok…