ak mu dáme správny smer, zmysel.
Je jedno, či je príbeh vymyslený, alebo skutočný. Dôležitý je obsah, posolstvo 🙂
Keď 79-ročný Jerzy odišiel do dôchodku, nekúpil si golfovú palicu ani hojdaciu sieť. Namiesto toho v okne svojej garáže zavesil ručne vyrobenú tabuľku:
„Rozbité veci? Prineste sem. Zadarmo. Stačí čaj a rozhovor.“
Susedia v pokojnom mestečku pri Łódźi len krútili hlavami.
– Kto opravuje bez peňazí? – zamrmlal holič na rohu.
Ale Jerzy mal svoj dôvod. Jeho manželka Ruta roky opravovala kabáty a rámiky pre ľudí, ktorí prosili o pomoc. Vždy hovorila: „Plytvanie je zlozvyk. Dobrota je liek.“ Rok po jej odchode cítil Jerzy, že musí zachrániť aspoň kúsok sveta, ktorý bez nej sklesol.
Prvou zákazníčkou bola osemmesačná Maja, ktorá doniesla plastový nákladný autíčko s odtrhnutým kolieskom. Jerzy pochrapoval pri nástrojoch — o hodinu už autíčko opäť jazdilo, s uzáverom miesto kolesa a striebornou páskou okolo osi.
– To už je tradícia — mrkol na ňu.
Maja odchádzala šťastná a jej mama sa potichu opýtala:
– Pomohol by ste mi… napísať životopis? Od zatvorenia závodu som bez práce.
Do poludnia garáž pulzovala životom. Vdova priniesla staré hodinky: „Muž ich každú nedeľu naťahoval.“ Násťročný chlapec prišiel s roztrhaným batohom. Jerzy opravoval všetko, no už nie sám — dôchodcovia opravovali životopisy, krajčírka šila batohy, a Maja priniesla pohár džemu: „Mama ďakuje za pohovor.“
Až raz prišiel úradník:
– To je nelegálny biznis! Porušujete zákony.
Starosta len zamrmlal:
– Ak chcete „majstrovať“, robte to v centre. Máte starú hasičskú stanicu, ktorú môžete prenajať. Bez záruk.
Stanica sa zmenila na skutočný úľ. Dobrovoľníci ju opravili, natreli žiarivo žltou a nazvali „Ruta Dom“. Tu inštalatéri učili základy, mladí ľudia opravy ponožiek, pekár vymieňal mufiny za opravené mikrovlnky. Množstvo odpadu v meste pokleslo o tretinu.
Najväčšia mágia sa stala pri rozhovoroch. Sama vdova opravovala lampu vedľa osamelého otca, ktorý lepil dušu. Rozprávali o strate. O nádeji. O Rute.
Pred týždňom Jerzy našiel v schránke lístok. Od tej istej Maji— teraz šestnásťročnej stážistky v laboratóriu robotiky:
„Naučil si ma vážiť si to, čo je rozbité. Staviame protézu ruky na solárnu energiu. P.S. Tvoj náklaďák stále jazdí!“
Dnes už v dvanástich poľských mestách fungujú podobné „Centrá opráv“. Nikde sa neberie peniaze. Všade sa čaj ponúka.
Úžasné, že? Ako môže muž s skrutkovačom zmeniť celý svet.
Nech táto história zasiahne ešte viac sŕdc. 
zdroj: Úsmev
