Nikto nie je ako JA.
V dnešnom článku nadviažem na včerajší.
Ak nikto nie je ako JA, znamená to, že som jedinečným a originálnym výtvorom.
Prijať a akceptovať túto myšlienku bez toho, aby sme sami seba odsudzovali za všetko čo nie sme, stojí niekedy veľa energie (a rokov práce na sebe). Sebaprijatie, sebahodnota a sebaláska by mali byť základmi v budovaní pravdy o sebe. Samozrejme bez klamania seba a držania sa v príjemnej bublinke – veď takto je to vlastne dobré, načo to meniť? … Všetko o sebe skúmať, v rozumnej miere hodnotiť kto je JA SOM.
Sebavnímanie by malo byť založené na pokojnom, ale dôslednom skúmaní.
Lenže tu sa často objaví moment, kde sa mnohí zastavia. A nie preto, že by nechceli ísť ďalej. Ale preto, že narazia na seba. Na svoje slabosti, strachy, na veci, ktoré sa im na sebe nepáčia. Strach čo bude, ak sa uvidia v skutočnej, surovej podobe. Čo ak to bude ešte horšie, ako si myslím? Čo ak … Cez strach sa vrátia radšej k tomu, čo im dáva istotu.
Ale je tu ešte jedna úroveň „návratu k sebe“. Moment, kedy sa pokojné skúmanie mení na súd. Sebaobviňovanie až do sebatrestania a sebadeštrukcie… Zrazu už nehľadáme pravdu. Hľadáme dôkazy, že nie sme dosť dobrí. Porovnávame sa, opravujeme, tlačíme sa do predstáv, ktoré ani nie sú naše. A tvárime sa, že to je cesta k sebaprijatiu. No ale nie je!
Tu mi napadol citát (neviem kto múdry to povedal) … niečo ako: Ak ja budem ako ostatní, kto bude ako ja? … odpoveď by bola: Nie je možné prijať seba, ak sa neustále snažíme stať sa niekým iným.
Toto je presne to miesto, kde si treba povedať pravdu. Sebapoznanie nie je príjemný proces.
Nie je to pekné, uhladené ani „duchovné“ tak, ako sa často prezentuje. Je surové, boľavé, uplakané, odmietavé, nahnevané… Pretože odhaľuje všetko – aj to, čo by sme najradšej nevideli.
Ale viete čo? Práve tu sa láme celý príbeh. Stojíme na križovatke, kde sa môžeme rozhodnúť. Buď zostaneme v dráme, alebo pôjdeme do slobody. Pretože iná možnosť nie je. Buď sa vrátime späť k pretvárke, alebo zostaneme v procese, a dovolíme si vidieť pravdu. Už bez utekania, prikrášľovania, bez výhovoriek. V tomto momente, v tomto bode si človek prvýkrát skutočne dovolí povedať:
Toto som ja. Nie dokonalý, nie perfektný, ale skutočný, pravdivý.
A odtiaľ sa už dá ísť ďalej. Nie zo snahy byť lepší v porovnaní s inými. Ale v snahe byť autentickým, byť originál. A v tom si uvedomiť, že toto je moja najlepšia verzia.
Tu by sme mohli skončiť. Ale neskončíme 😉
Prečo? Ak máme byť k sebe úprimní, potrebujeme vedieť ešte jednu vec:
Ako rozlíšiť, čo je naša pravda – a čo je len naučená verzia nás samých?
Na to sa pozrieme zajtra,
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
