Jedinečnosť človeka 0.

Ale keď som čítala, čo sa práve „chystá“ https://blog.astropsychologie.cz/juno-v-souhvezdi-vodnare-dam-ti-pusu-na-tvare/?fbclid=IwY2xjawQ1rkBleHRuA2FlbQIxMQBzcnRjBmFwcF9pZBAyMjIwMzkxNzg4MjAwODkyAAEeXd3y7AUzI2DVzBhYgso6QiqL5yCsChCAP6zB625RYPPPUZQJoAm5N0IyG3I_aem_qk-MeODaoUMhax0T-lQvfg

a bude tu do 2027, skoro mi padla sánka. Lebo toto je presne téma, ktorú som dala do článkov. Mám veľkú radosť, ako funguje synchronicita a že vypočujem „volanie duše“ vtedy, kedy treba 😀

Tak poďme sa „zahryznúť“ do témy. Malou prípravou na články + hlbokou premenou, ktorou si prejde každý z nás.

Hoci – hoci mnohí ju už žijú 🙂

Počas života spoznávame rôzne podoby lásky. Niektoré nás učia oddanosti, iné blízkosti, niektoré ako nastaviť hranice. A potom je tu láska, ktorú prináša Juno vo Vodnárovi 😀

Láska, ktorá nechce vlastniť, nechce zväzovať. Láska, ktorá potrebuje voľne a naplno dýchať.

Aká vlastne je, keď sme od malička učení žiť v nejakých podmienkach a obchodoch: „keď budeš dobrá/ý, dostaneš lízatko… keď budeš mať na vysvedčení samé jednotky, dostaneš bicykel … keď dokončíš VŠ, dostaneš auto“ … a kopec iného. Toto všetko nás učí poslušnosti. Plniť očakávania a požiadavky okolia.

Ale čo ak sa na všetko, čím sme doteraz žili, pozrieme inou optikou?

Dnes začneme nenápadne, v ďalších dňoch/článkoch to všetko naberie obrátky. Bude kopec otázok, veľa odpovedí. Aj rád, ako to celé zvládnuť 🙂

Keď láska nie je klietka

Vodnár nie je o chlade, ako sa často hovorí. Je o ľahkosti, voľnosti, plnom dychu, nádychu a výdychu. Bez šokov a zamrznutí, lebo … Je o pravde. O pravde, ktorá hovorí: „Ak ma miluješ, nechaj ma byť tým, kým som.“

Keď sa začneme stretať s týmto postavením, začneme v sebe cítiť hlbokú potrebu slobody vo vzťahoch. Potrebu autenticity, potrebu priestoru pre vlastný svet. Už to nie je že chcem splynúť s tým druhým do celku. Nie, už je to o tom, že spolu kráčame ako dve celistvé bytosti.

No a to je to, k čomu smerujeme… k tomu, aby bol môj

Partner je spojenec, nie vlastník

Juno vo Vodnárovi nehľadá „polovičku“. Hľadá partnera, ktorý rešpektuje individualitu. Niekto, kto nepotrebuje (ani nemá potrebu) kontrolovať. Ale dokáže stáť vedľa, ako plnohodnotná bytosť. Už nie je ani nado mnou, nie je ani podo mnou.

Je to vzťah typu: „Som s tebou, ale patrím sám/sama sebe.“

A paradoxne – práve v tejto slobode vzniká hlboká vernosť. Nie je však vynútená strachmi (robím to pre to, aby ma neopustil… robím to, lebo takto sa to má… robím to, aby som bol/a milovaná, prijatá, v bezpečí…). Už je to úplne inak. Bez starých presvedčení. Takáto láska je slobodná a cítime, že sme vo vzťahu bez tlaku. Sme tam dobrovoľne. … Lenže… stále sú tu naše staré programy, na ktoré treba dávať pozor, a postupne ich zo seba uvoľňovať (o tom zajtra a v ďalších dňoch – v nadväzujúcich článkoch). Takže, čo ak

Láska začne dusiť

Nebudeme naivní, lebo každé postavenie nemá len pekné stránky. Má aj náročnejšiu, citlivú stránku. V momente, keď sa vzťah začne meniť na povinnosť, kontrolu, očakávania, ktoré zväzujú – prichádza vnútorné napätie.

To je bod, kedy môžeme mať chuť utiecť. Alebo cítime vnútorný chlad, potrebujeme odstup. Potrebujeme čas, aby sme znovu našli sami seba. Nemusí to vôbec byť o tom žeby nás partner prestal milovať/alebo my jeho. Ale začneme cítiť to, že pokiaľ sa obaja nevyvíjame do slobody, v takomto vzťahu nemôžeme, nevieme, nedokážeme zostať. Lebo už nevieme ísť proti sebe. No stále je tu potreba blízkosti, bezpečia. Je tu láska, od ktorej nechceme odísť … a už sme pomaly v cieli 😀 lebo

Je to vzťah, kde sa vzájomne učíme, že priestor medzi nami nie je hrozba, ale je darom, kde komunikácia vie byť úprimná, lebo naše hranice sú rešpektované. Toto je obrovský dar, v ktorom sa učíme vzájomne byť autentickými, láskavými a rešpektujúcimi. Bez pretvárky, strachov a starých nastavení. Už si dovolíme byť JA SOM.

Viac by som sem nedávala. Všetko bude postupne „kúskované“ v ďalších dňoch. Aby táto téma bola ľahko straviteľná. Aby ju podvedomie zobralo nie ako tlak a stres (musím, lebo…) ale ako cestu k vnútornej slobode 🙂

Cez toto všetko sa postupne zbavíme množstva strachov, ktoré sa vedia prejavovať napr. tým, že unikáme zo/ pred záväzkami, držíme si emocionálny odstup, priťahujeme nevhodných partnerov (samozrejme, sú vhodní, lebo presne sú pri nás pre túto tému). A ešte je tu veľmi často strach zo straty slobody. Lebo mnohí si kladieme otázku: „Môžem byť vo vzťahu a nestratiť seba? Dá sa to vôbec?“

Samozrejme! Odpoveď je áno! Ale nemôžeme ísť cez extrémy. Nič sa nedá urýchliť, nič nepôjde lusknutím prstov. Všetko je proces, kde prvým krokom je ROZHODNUTIE – už chcem žiť inak. Chcem voľne dýchať, chcem vo vzťahoch cítiť ľahkosť, radosť, naplnenie. Výsledkom býva veta bez otáznika na konci, bez pochybností, lebo už vieme, že:

Môžem milovať a zároveň zostať sám/sama sebou

Aby som Vás len tak nenechala hovieť si v nedeľnej pohode, dám Vám malú domácu úlohu. Skúste si odpovedať na otázky (voči komukoľvek chcete – partner, práca, priatelia…):

– Myslíš si, že miluješ, alebo len zostávaš zo strachu, zo zvyku, z potreby istoty?

– Myslíš si, že chceš vzťah, alebo len nechceš byť sám/sama?

Lebo Juno vo Vodnárovi neprináša pohodlné otázky. Prináša pravdu, a tá bolí niekedy viac, než samota. Pretože nás postaví pred niečo, pred čím sa nedá ujsť:

– Cítim sa vo vzťahu slobodný/á?
– Môžem byť úplne sama/sám sebou bez toho, aby bol prítomný strach z odmietnutia?
– Alebo som sa tak prispôsobil/a, až som sa stratil/a?

A teraz tá najnepríjemnejšia časť:

– Ak by som dnes zo vzťahu odišla/odišiel. Prečo by to bolo?

Čo ak celý čas nehľadáme lásku, ale priestor, miesto, kde si dovolíme byť sami sebou…
Možno je čas, kedy prestaneme hľadať. Lebo pravda je oveľa jednoduchšia. Ale aj oveľa tvrdšia:

Nikto ma neoslobodí. Slobodu si dávam JA. Ak sa tak rozhodnem.

A úplne na záver si pripomeňme, že:

Láska nie je miesto, kde sa stratím. Láska je miesto, kde sa nájdem.

A ak to tak nie je, nie je to láska.