V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s ľuďmi, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú „empati“.
A úprimne?
Toto je presne moment, kedy by sme mali spozornieť.
Empatia totiž nie je titul.
Nie je to nálepka, ktorú si človek nalepí na čelo, aby pôsobil lepšie, hlbšie alebo výnimočnejšie.
Skutočná empatia je tichá.
Prejavuje sa v autentickom správaní tichých skutkov, a nie v nadmerne zdôrazňovanej sebaprezentácii plnej emočných výlevov o vlastnej hypersenzitívnosti.
Ľudia, ktorí silnú empatiu naozaj majú, ju nepotrebujú oznamovať do sveta ako životopisnú položku.
Keď vám niekto potrebuje vysvetľovať, že je empat, často to znamená jediné: chce, aby ste mu to uverili skôr, než si to stihnete overiť. Je to skratka k dôvere. A niekedy aj k tomu, aby ste začali o sebe pochybovať a samozvaný empat vás mohol začať energeticky vyciciavať. Typický scenár? „Ja viem, čo cítiš.“ „Ty si to len neuvedomuješ.“ „Ja ťa vidím hlbšie než ostatní.“ Znie to možno príťažlivo, ale v skutočnosti je to často len rafinovaný spôsob, ako vám niekto začne prepisovať vašu vlastnú realitu, aby sa vám dostal pod kožu.
Naozaj empatický človek vám nebude hovoriť, čo cítite.
Bude sa pýtať.
Bude aktívne počúvať.
A hlavne nechá vás byť tak, ako chcete, slobodnými a rozvíjajúcimi svoj potenciál.
Nepotrebuje vás opravovať, analyzovať ani „čítať“. Rešpektuje vaše osobné hranice, aj keď sa mu nepáčia a nemá potrebu zdôrazňovať, že keď z vášho života odíde, budete stratení.
Empat, ktorý potrebuje mať pocit, že jeho absencia v živote druhých ich vytrestá nie je empat, ale emočný tyran.
Takže jednoduché pravidlo: Čím viac niekto tlačí na to, že je empat, tým menej by sme mu to mali veriť. To neznamená, že každý, kto to povie, je manipulátor. Ale mali by sme zbystriť pozornosť, lebo empatia sa nedokazuje slovami, ale ukazuje sa skutkami a časom.
Ak empatiu a nálepku „Empat“ musí niekto predávať, je dosť možné, že ju v skutočnosti len účelovo predstiera…
Ondrej Kubik, 2026


