Konečne k tejto téme napísal odborník. Nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad môže zdať…
Empatia sa dnes stala jedným z najnadužívanejších pojmov v medziľudských vzťahoch. To, čo bolo pôvodne odborným konceptom označujúcim schopnosť vcítiť sa do prežívania druhého, sa čoraz častejšie mení na slovný, sebaprezentačný štít. Pojem empatie sa používa vo verejnom aj súkromnom diskurze tak frekventovane a voľne, až sa vyprázdňuje jeho skutočný obsaha dosah.
Popri zvýšenom výskyte označení ako „toxický“ či „narcista“ tak vzniká opačný extrém – fenomén samozvaných „empatov“. Ide o ľudí, ktorí sa sami nahlas vymedzujú ako tí, čo „hlboko cítia“, „rozumejú druhým viac než ostatní“ a „vnímajú emócie intenzívnejšie než ostatní“. Problém však spočíva v tom, že empatia v psychologickom zmysle nie je identita ani titul. Nie je to vlastnosť, ktorú možno vierohodne deklarovať slovami. Je to schopnosť, ktorá sa overuje výlučne v správaní a to v rovine skutkov a vzťahov.
V praxi sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý možno označiť ako kalkulovaná empatia. Jazyk súcitu, porozumenia a citlivosti sa používa nie ako autentický prejav vzťahovej väzby, ale ako nástroj – na získanie dôvery, na vytvorenie emocionálnej závislosti, na ovplyvňovanie rozhodovania druhého alebo na budovanie vlastného morálneho imidžu toho, kto „prežíva úprimnejšie“. Takáto empatia nie je orientovaná na druhého človeka, ale na osobný cieľ. Je kalkulovaným prostriedkom, nie nezištnou hodnotou.
Osobitne varovným signálom je nadmerná potreba opakovane a explicitne označovať seba samého za „empata“. Čím intenzívnejšie je táto identita verejne zdôrazňovaná, tým viac by mala vzbudiť pozornosť a opatrnosť najmä tých, čo sa chcú zdôveriť druhým. Skutočná empatia sa totiž neprezentuje – ona sa prejavuje spontánne. Nie je hlasná, ale konzistentná. Nevyžaduje uznanie, ale prináša ho v podobe dôvery druhých.
Empatia sa prejavuje v konkrétnych činoch, v schopnosti počúvať bez potreby dominovať, v rešpektovaní hraníc druhého, v ochote niesť aj nepohodlie, ktoré porozumenie trápeniam iným prináša, a najmä v súlade medzi slovami a správaním. Ak sa však empatia stane len nálepkou, riskujeme, že sa z nej stane nástroj – a v rukách niektorých aj prostriedok zneužívania citovej náklonnosti.
Možno preto platí jednoduché pravidlo: empatiu netreba vyhlasovať. Empatiu treba žiť…
Ondrej Kubik, 2026
zdroj: Inštitút kriminálnej psychológie
