Prečo sa vraciame späť k starému JA, aj keď už poznáme pravdu o sebe?
Keď človek uvidí pravdu o sebe, niečo sa v ňom pohne. Na chvíľu cíti slobodu, úľavu. Možno aj silu. Ale potom sa u mnohých stane niečo zvláštne. Nelogicky – vrátia sa späť. Späť k starým reakciám, vzťahom. K starej verzii seba, ktorú už raz prekročili.
A prichádza otázka: Prečo je to tak? Prečo tak silno funguje naše samozáchovné JA? Hoci vieme, že nová verzia je lepšia?
Stane sa to nie preto, že by sme nechceli rásť. Nie preto, že by sme boli slabí. Ale preto, že pravda má svoju cenu. A tou cenou nie je len zmena. Tou cenou je hlavne strata. Strata istoty, strata známeho/bezpečného, strata role, na ktorú si okolie zvyklo. A niekedy aj strata ľudí, prerušenie často dlhoročných a pevných väzieb. A už začíname ťukať do veľmi bolestivého.
Keď sa začneme meniť, mení sa aj dynamika vzťahov. Už nereagujeme ako kedysi. Ako sa od nás očakávalo, aby sme vyhoveli okoliu, aby sme boli prijatí. Prestávame ustupovať, prestávame sa zmenšovať len pre to, aby bolo druhým príjemne. Aby sme náhodou nevytvorili konflikt, aby sme nespôsobili iným nepohodlie. Aby sme stále držali obraz „dobrého človeka“… Už nie! … A toto „NIE“, nie každý prijme a unesie. Nie každý má dosť odvahy, odhodlania, rozhodnosti a vytrvalosti – vydržať zmeny. Vytrvať na ceste, mať trpezlivosť, ale hlavne zhovievavosť so sebou a okolím.
V tomto bode sa dotýkame najhlbšieho strachu. Nie povrchového. Ale toho, ktorý je úplne dole. Viete čo tam je?
Strach zo samoty a z opustenia.
Že keď budem naozaj sám/sama sebou, nikto tu nezostane. Nikto, kto by ma miloval, kto by ma vnímal, počúval, kto kto by bol pri mne. Kto by sa o mňa postaral, keby … príde choroba, úraz, nehoda. Ale…
Pod tým všetkým je ešte hlbšia vrstva. Tak tichá, že si ju často ani nepriznáme.
Strach z konca, strach zo smrti.
Nie len konca vzťahov. Ale konca istoty, že „niekto tu je“. Že keď bude treba, niekto sa o mňa postará. Že niekam patrím. Tento strach je možno ešte z praveku, kedy vylúčenie z kmeňa znamenalo smrť. Prispôsobenie sa = život.
Toto sú najhlbšie dôvody, prečo sa mnohí radšej vrátia späť. Napriek tomu, že poznajú pravdu, nechcú riskovať stratu lásky, istoty, bezpečia. Nebudem jemná a dám ďalšiu nepríjemnú otázku:
Je to naozaj láska, ak kvôli nej musím opustiť/zradiť/poprieť seba?
Pretože ak áno, potom platím príliš vysokú cenu. Platím sebou. Vlastnou dušou, pokojom, spokojnosťou. A v konečnom dôsledku aj zdravím. Psychickým, fyzickým. Tu mi napadlo viac ľudí, s ktorými sme prešli témou rakovina. Ktorá je časťou nás, je z našich buniek, ktoré sa „zbláznili“ … lebo možno už nedokážu uniesť túto verziu JA SOM, ktorou už dlho žijem. Tú, ktorá nie je na správnej ceste životom, ale ide do deštrukcie seba. Keď príde rakovina prvý raz, ide nás nasilu, často cez bolesť, obmedzenie starého života – donútiť k zmene. Ak ju vypočujeme na prvý raz, všetko sa dá dať do poriadku. Ak ju ignorujeme a ideme si „svoje“, nie je ani príjemná, ani láskavá. Pritom je to jeden veľký paradox. Je to boj JA s JA. A o tom všetkom je táto séria článkov. Ako neísť do sebadeštrukcie, ako neutekať pred sebou. Ako mať odvahu vrátiť sa do svojej podstaty. Byť odvážnym človekom …
A tu je ďalší paradox. Tak veľmi sa bojíme zmeny, toho, že ak budeme iným človekom zostaneme sami, že radšej zostaneme v živote, kde nie sme skutočne videní takí, akí sme. Hoci často vedome ideme na úkor samých seba (musím vydržať, veď sa to odo mňa očakáva)… Ale pravda má ešte jednu vlastnosť. Takú, ktorú človek uvidí až vtedy, keď ju začne žiť.
To, čo je skutočné, zostane. Čo bolo umelé, nepravdivé, čo nebolo nikdy naše, to odpadne, odíde, rozplynie sa.
Lebo podstatou nášho skutočného života je ľahkosť.
A to, čo zostane, to už nie je založené na pretvárke. To je už o skutočnej pravde. O sebe, o iných.
Lenže … budem potvora a nedám pokoj – tu vzniká ďalšia otázka a téma na zajtrajší článok:
Je možné byť sám – a pritom sa necítiť opustený?
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
