Unesiem pravdu o sebe?
Spoznávať seba znie krásne. Znie to vznešene, pokojne, hlboko. Takmer romanticky. Ale kto s tým začne vie, že realita je iná.
Pravda o sebe nie je vždy príjemná.
Ale nie preto, že by sme boli „zlí“. Ale preto, že sa narúša obraz toho, koho sme zo seba vytvorili. Obraz, ktorý nám práve teraz vyhovuje (alebo aj nie, ak sme v negatívnom nastavení voči sebe). Spochybňujeme staré, ale aj nové. Starý obraz, ktorý chceme zmeniť, ale zároveň ho aj tak chceme udržať. Často zo strachu. Obraz toho, kým by sme (podľa iných) mali byť. Ako by sme mali reagovať. Ako by nás mali vidieť druhí. Ale v istom momente príde moment, keď sa začnú staré a nové obrazy oddeľovať. A čo za nimi presvitá, nie je vôbec príjemné. Uvidíme svoju žiarlivosť, strachy, slabosti, neistotu… to, čo sme doteraz skrývali – pred druhými, ale hlavne sami pred sebou.
A vtedy prichádza otázka: Unesiem to?
Kým sa pohneme vpred, ešte je potrebné si zvedomiť jednu dôležitú vec: že najťažšie na pravde nie je to, čo o sebe uvidíme. Ale to, že potom to už nevieme „nevidieť“. Už sa nemôžeme presviedčať, že sme niekto iný. Už sa nedá vrátiť do nevedomosti, ktorá bola síce pohodlná, ale nebola pravdivá. Nevieme sa zo strednej školy vrátiť do škôlky. Jednoducho to nejde.
No a tu prichádza tichý vnútorný konflikt.
Jedna časť nás chce rásť, byť pravdivá, ísť hlbšie. A druhá chce pokoj a istotu. Staré známe reakcie, kde sme to mali „pod kontrolou“.
A medzi nimi stojí JA. Nedokonalé JA, čisté vedomie, ktoré sa učí zostať.
Zostať aj v nepohodlí, aj bez odpovedí, aj bez potreby okamžite sa „opraviť“. Pretože pravda o sebe nie je úloha na vyriešenie. Je to priestor, do ktorého sa učíme vstupovať. A čím viac v ňom dokážeme byť, tým menej potrebujeme utekať. Len som, len pozorujem čo sa deje. Ako sa v tom cítim?
Takže, unesiem byť novým človekom?
Unesiem to, že nie som takým silným človekom, ako som si myslel/a? Unesiem to, že sa bojím viac, než som si priznal/a? Unesiem to, že niektoré moje rozhodnutia neboli pravdivé, múdre, správne?
Väčšina ľudí sa v tomto bode otočí. Nie vedome, len sa vrátia späť k tomu, čo poznajú. K tomu, v čom je ich istota. K „bezpečnej verzii seba“.
Ale tí, ktorí zostanú…tí, ktorí si dovolia nezatvoriť oči…si začnú uvedomovať, že
Pravda síce bolí – ale zároveň uvoľňuje.
Pretože už nemusím nič držať. Nemusím sa kontrolovať, nemusím sa tváriť. Zrazu sa nemusím snažiť byť „viac“. Už stačí byť „len“ pravdivým. V tom je obrovská sila! Nie v dokonalosti, ale v schopnosti uniesť seba.
A možno práve toto je moment, keď sa prestávame báť sami seba. Napriek množstvu tieňov, vrstiev a krivých obrazov o sebe samom. Sú stále tam. Ale skvelé je, že pred tým všetkým prestávame utekať. Už s tým nemáme chuť, energiu, čas a možno ani schopnosť bojovať. A chce sa nám vôbec? Uvedomíme si, že bojovať nemá význam. Tlačiť a snažiť sa nás stojí veľa – energie, myšlienok, sily. Prídeme na to, že sme bojovali – nemôžem napísať že zbytočne. Ale bojovali sme s fatamorgánou. Ilúziou, ktorá tu síce bola, ale aj nebola. My sme jej ju zobrali, pomenovali ju, a tým dali „život.“ AHA moment!!! Tak ak JA toto všetko dokážem bez vedomia si následkov … čoho všetkého som schopný/á, ak konám vedome?
Vtedy sa stane zázrak. Prichádza úžasné uvedomenie:
To, čo sme sa báli uvidieť, prestane mať nad nami moc.
No dobre… A čo ak už unesiem pravdu o sebe, čo s ňou urobím ďalej? Budem ju žiť – alebo ju znovu schovám? Budem žiť tak, aby som sa jej nemusel/a znova báť? Naučím sa žiť tak, aby som ju už nikdy nemusel/a skrývať?
Pokračujeme zajtra,
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
