Tak poďme na to… Ako teda rozlíšiť, čo je naše skutočné JA – a čo je len identita, ktorú sme po ceste životom prevzali?
Možno je to jednoduchšie, než si myslíme. Ale (ako vždy) nie pohodlnejšie 😀
Začnime pravdou, ktorá sa nepočúva ľahko:
Veľká časť toho, čo o sebe považujeme za pravdu o sebe, nie je naša.
Je to súbor viet, ktoré sme počúvali od detstva: „Si taká…Ty nikdy nebudeš… Ty by si mala byť… Toto by si mala robiť… Prestaň s tým…“ … To sú všetko presvedčenia, spôsoby, akým na nás reagovalo okolie. Rodina do ktorej sme sa narodili, škola do ktorej sme chodili, vzťahy ktorými sme od malička prechádzali. A my sme tomu všetkému uverili! Nie preto, že by to bola pravda. Ale preto, že sme boli príliš malí na to, aby sme o tom pochybovali. Na pochybnosť treba veľa skúseností, vďaka nim vieme rozlišovať (preto ako sa hovorí, s vekom prichádza múdrosť. Hoci – nie vždy. Niekedy príde vek sám 😀 ) … Veď „tí veľkí“ majú pravdu. Autority sa predsa nemýlia. Veď oni mi chcú len dobre. Tak načo o tom pochybovať?
A tak vznikla naša identita. Nie ako vedomá voľba, ale ako prispôsobenie sa prostrediu.
Skutočné JA sa nedeformuje.
Tu prichádza prvý jednoduchý, ale veľmi presný rozlišovací znak:
– To, čo je moje, ma nezmenšuje.
– To, čo nie je moje, ma drží v napätí.
Pravda o sebe má zvláštnu vlastnosť. Aj keď nie je dokonalá, prináša pokoj.
Prevzatá identita robí presný opak – tlačí, porovnáva. Vytvára pocit, že musím byť iným človekom, než som.
Druhý znak je ešte jednoduchší:
– To, čo je moje, zostáva – aj keď sa menia okolnosti.
– To, čo nie je moje, sa mení podľa toho, kto je vedľa mňa.
Ak sa mením podľa toho, s kým som, ak prispôsobujem svoje správanie, názory, hodnotu, nie je to moja podstata. Je to naučená verzia mňa. Ktorú nosím, aby ma prijali. Aby nezmizol obraz „dobrého človeka.“
A teraz tá najdôležitejšia vec: Moje skutočné JA nemusím vytvárať. Ono už je.
Teda nejde o proces pridávania niečoho nového. Skôr ide o odkrývanie a upratovanie vrstiev nánosov. V mojej knižke Nad oblakmi mysle II. som písala prirovnanie. Sme ako Saturn. Samotná planéta. Naša identita sú prstence. Tie sú tvorené množstvom kameňov, úlomkov “ z iných svetov“. Akú máme predstavu, keď sa povie Saturn? Planéta s prstencom. Ktorý si vytvorila vlastnou príťažlivosťou. Presne ako my – priťahujeme to, čo k nám „patrí“ podľa toho, čo vysielame do „iných svetov“. V podstate je to veľmi jednoduchý mechanizmus. Ale, čo všetko tie naše prstence obsahujú? Čo všetko v nich je?
Cudzie očakávania, programovanie cez schémy a slovné spojenia, obrazy o nás samotných … ale keďže sme v tomto momente, v čítaní týchto riadkov, tak môžem napísať: z ktorých sme už vyrástli, ktoré sme už prekukli, ktoré sme identifikovali ako cudzie.
Pod tým všetkým už niečo je. Niečo, čo sa nasilu nesnaží, neporovnáva. Niečo, čo len je.
A čo ak práve tam začína skutočná sloboda? Nie v tom, že sa staneme lepšou verziou seba.
Ale v tom, že prestaneme byť tým, čím nie sme.
Lenže ak začneme odkladať to, čo nie je naše, prirodzene sa objaví otázka:
Čo zo mňa potom zostane? A unesiem to, čo naozaj som?
K tejto téme viac zajtra,
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
