Konečne som sa dostala k piatej časti Lazarevovej Diagnostiky karmy. Kopec vecí mi zapadlo do skúseností, ktoré som získala za posledný polrok. Nie len vo vzťahu k sebe, ale hlavne z množstva ľudí, s ktorými komunikujem/pracujem/spolupracujem. Je zaujímavé ako veci do seba zapadnú- alebo sa ukážu, ale v inej podobe. Akoby na utvrdenie toho predtým.
Pred časom som písala článok o prioritách.
http://www.eldhwen.sk/nieco-z-praxe-srt-priority/
To, čo som sa dozvedela v knihe o idealizáciách, mi doplnilo to, čo mi chýbalo pri prioritách. Ak viem aké sú moje priority, viem čo ďalej/viem ako ich mám zmeniť/na čom pracovať. Ale! Čo ak sa moje priority zmenia na idealizácie? Teda už prekročia únosnú hranicu a ja si to vôbec neuvedomujem?
Neviete ako to myslím? Napíšem Vám príklad, ktorý som pred týždňom rozoberala s kamoškou Evkou.
Jeden náš spoločný známy jej vytkol aroganciu (ďalší článok). Bolo to zvláštne, lebo ja som si to na nej doteraz nevšimla. Všimli si to len muži! A tu bol ten záchytný bod- arogancia voči mužom (nedobrý vzťah s otcom- ktorého má pri sebe, aby jej rušil idealizácie o mužoch). Evka chcela komunikovať/mať vzťahy LEN s duchovne zameranými ľuďmi. S ostatnými si nemala čo povedať, také „obyčajné“ vzťahy – podľa jej slov – nepotrebovala. Veď tí ľudia jej nič nedajú. Zarazilo ma to, bolo to hodne arogantné, povýšenecké. Kde je Boh, ktorého má vidieť v každom človeku? Kde je Láska k ľuďom, súcit, láskavosť? Láska nie je to zlúčiteľná s aroganciou. Bola prekvapená, že takto sa na vzťahy nepozerala/toto si nikdy nevšimla a vo svojej snahe pracovať na sebe zašla tam, kam nechcela.
Pýtate sa, kde je tu idealizácia?
V tomto prípade ide o idealizáciu duchovnosti. Duchovnosť (ezoteriku, prácu na sebe) dala Evka na prvé miesto vo svojom živote. Nie Boha a všetky jeho aspekty, ale duchovnosť. Nie ľudí, ktorí sú časťou Boha a celý náš život je o vzťahoch (pokiaľ nežijeme niekde v lesoch mimo civilizácie). Je to ako keď chodíte do kostola, ale vo svojom živote nerobíte nič, o čom je skutočná viera v Boha… veď stačí, že chodím do kostola, nie? A láska k blížnemu svojmu- mám iných tak rada ako seba, kto si bez viny hoď kameňom- neposudzujem, neodsudzujem…atď – sa stratili niekde – neviem kde. Už som písala vickrát o tom, ako je potrebné pre naše nasmerovanie/ rast, určenie si priorít. Na prvom mieste je Boh (sme jeho časťou, máme v sebe pestovať všetky jeho aspekty a smerovať k nemu- nech ho nazývame akokoľvek). O čom to je? Pestovanie/videnie Lásky/láskavosti/dobroty/pochopenia – k sebe, k ľuďom, zvieratám, prírode, všetkému okolo seba. Je toho samozrejme oveľa viac, uvádzam aspoň časť. Na druhom mieste som JA- pracujem na sebe, zdokonaľujem sa, zušľachťujem svoje vnútro (lebo svojim správaním/vyžarovaním/slovami/myšlienkami ovlyvňujem všetko okolo seba). Na treťom mieste je matéria a duchovno – ŽIJEM TU A TERAZ! Nehrabem sa donekonečna v minulosti, nežijem snami a vzdušnými zámkami budúcnosti – žijem tu, teraz, v tomto momente. To je uvedomenie si matérie a všetkého toho okolo nás. Snívať a plánovať môžeme, ale neprikladáme tomu príliš veľa energie, nedávame do toho viac, ako životu tu a teraz. Duchovno striedame s matériou, ale hlavne- nezabúdajme žiť! Sme tu, na Zemi, nie niekde na Marse/ nečakáme na koniec sveta/ na to, že nás niekto niekam niekedy vezme – nie- žijeme tu a teraz!
Ďalšie príklady idealizácie:
– láska/vzťahy: mám vysnívané vzťahy/partnera, ktorý MUSÍ byť (napr.) bohatý, mať veľké konto, musí byť galantný, milovať ma, mať vzťah k deťom, musíme mať spoločné názory/záujmy, nesmie piť a fajčiť … čiže pokiaľ muž, ktorého chcem nebude toto všetko spĺňať- škoda času a energie 😀 teda- chcem ho na tento môj idealizovaný obraz, ale nevidím v ňom to, čo v ňom skutočne je. Vadia mi jeho nedostatky a akonáhle nejaký objavím je koniec. Prečo ten SUPER človek, sa zrazu začne správať úplne inak ako doteraz? Aby zrušil všetky moje idealizácie! Dokonalý človek predsa neexistuje! Ani ja nie som dokonalá, preto to nemám od nikoho vyžadovať! No a ja zrazu uvidím, že ten môj vysnívaný muž nie je nijaký bôžik, ktorého som si vystavila na piedestál, ospevovala ho a zbožňovala, ale zrazu vidím, že je to normálny človek! A teraz je len na mne, ako sa zachovám: budem s ním aj naďalej, budem akceptovať všetky jeho „chyby“, ktoré sú v rozpore s mojou idealizáciou, prijmem to, že je človek ako ostatní, alebo: nahnevám/urazím sa na seba, na neho, a seknem s tým vzťahom- lebo toto predsa nechcem, a určite je niekde taký muž, ktorého som si vysnívala! Chyba nie je v ňom, ale vo mne– nevidím v ňom Boha, nevidím to dobré, neprijímam negatívne, vidím čiernobielo- teda len plusy a mínusy. Žiaľ, niekedy pár čiernych bodov zatieni obrovské biele plátno….tu by som doplnila ešte dosť vážnu idealizáciu
– idealizácia mužov/žien/vlastnej rodiny: tieto idealizácie bývajú ako následok detstva a výchovy. Ak sa v rodine uprednostňujú muži a degradujú ženy, rodičia vychovávajú princa a otrokyňu. Dáme príklad. Janka bola vychovávaná ako prvorodené dieťa matky, ktorá mala nadmernú zodpovednosť za rodinu a hlavne za šťastie a spokojnosť mužov. Mama bola ako otrokyňa naučená pretrpieť všetko od mužov. Ale na ženy a seba bola prísna, až krutá. A rovnako vychovávala dcéru. Syn mohol všetko (vychovala princa), za jeho detské výmysly a hlúposti vždy mohla staršia sestra (vychovala otroka). Došlo do do štádia, kedy Janka utiekla z tohoto rodinného cirkusu k prvému mužovi, ktorý jej prejavil náklonnosť, pozornosť, lásku. Teda aspoň to tak vtedy vnímala. Ale je tu ale. Čo máme v sebe, to vyžarujeme a to pritiahne presne tie energie, ktoré súvisia s lekciami daného osudu. Tu to bolo: nízke sebavedomie a sebahodnota, nedôvera v seba, nenávisť voči sebe, pocity viny a nadmerná zodpovednosť za potreby a pocity mužov. Takže akého manžela si pritiahla? Takého, ktorý bol arogantný, vulgárny a lajdák. Krásny príklad otroka a otrokára. A buď bude pokračovať v rovnakom osude ako ženy v jej rodovej línii, alebo sa vzoprie. Ako z toho von? Cez uvedomenie si, kto som. Pracovať na vlastnej sebahodnote, sebaláske a sebaistote – nenechať sa ponižovať. Pracujem len odtiaľ -potiaľ (kto má zdravé ruky, riady si môže po sebe upratať). Nie som taká a taká ako mi všetci podsúvajú, som rovnako hodnotná ako všetci okolo mňa. Vážim si samú seba a som rovnako dôležitá ako muži. Mám rovnaké práva a môžem to, čo oni.
Idealizácia vlastnej rodiny je o pýche na to, kto sme. Aké máme spoločenské postavenie, majetok, kto boli naši predkovia, akú mali moc a slovo v spoločnosti. Akí sme cez toto všetko nadradení ostatným. Akí nemožní sú všetci okolo. .. Na toto celé pekne nadväzuje
– idealizácia vlastných hodnôt a presvedčení: len moja pravda je skutočná. Len ja viem, čo je pre druhých najlepšie. Len to, v čo ja verím je pravda a len moje názory sú pravdivé a skutočné. A znova je to len o veľkej pýche.
– vedomosti/múdrosť/spoločenské postavenie: som pyšná na to, čo viem, čo som dokázala, kým som a aké mám postavenie, chválim sa tým a porovnávam sa s inými. Chcem byť len s tými, ktorí sú na mojej úrovni, ostatnými pohŕdam, podceňujem a zosmiešňujem ich. Veď JA som niekto! Oni mi nesiahajú ani po členky! Tu je viac možností zrušenia týchto idealizácií- napr.: nedostanem prácu,ktorá ohodnotí moje kvality/vzdelanie. Budem musieť zobrať „podradnú“ prácu, ktorá mi nevyhovuje, pretože nie je na mojej úrovni. To ma má naučiť pokore a prijať akúkoľvek prácu, lebo každá práca je cenná. Je na mne, či si to uvedomím, alebo či budem hromžiť na celý svet a na nespravodlivosť, ktorá v ňom vládne 😀 … ale hlavné, čo by som si mala uvedomiť, je to, že všetko sa dá naučiť- kto chce, nájde si cesty k vzdelaniu/učeniu sa. A nemusí to byť zrovna vysoká škola, ale remeslo, ktoré ma baví, v ktorom sa snažím robiť veci najlepšie ako viem/kvalitne/inak ako ostatní …. A to platí aj o
– duchovnom vzdelaní/liečiteľstve: len malé percento je „dar z hora“, zvyšok je o neprestajnom učení sa, skúšaní vedomostí vo svojom živote/žitím tým, v čo verím, prácou s ľuďmi. Na čo som teda pyšná, ak sa dá všetko naučiť a ak „dar z hora“ je od Boha? Prečo sa chválim tým, čo viem? Lebo iní to nevedia? Lebo nemajú skúsenosti? Ale k tomu sa predsa dá dopracovať! Tu môže prísť rušenie idealizácie mnohými spôsobmi (uvediem príklady z poslednej doby, ktoré sa udiali v mojom okolí): urobím také prešľapy, ktoré síce viem, že nemám urobiť- ale aj tak ich urobím (a tým sa mi všetko rozbehnuté stopne, aby som mala čas na rekapituláciu/ prehodnotenie toho, čo robím- toto sa môže udiať aj v prípade, že nemám poriešený súkromný život a venujem sa iným, nie sebe). Tvrdohlavo nepočúvam náznaky/názory ľudí okolo seba, mám klapky na očiach a idem dopredu ako parný valec/pácham dobro (môže prísť stop od zdravia- úraz ktorý sa stane mne/mojim deťom- mi znemožní robiť to, čo robím. Aby som sa zastavila a zmenila spôsob života). Alebo- ako sa mne stalo- ak pomáham viac ako mám (teda už nejde o len pomoc ale o využívanie/zneužívanie, bez ohodnotenia pomoci- výmeny energií), napriek tomu, aký som nezmar- som musela tento víkend zatiahnuť brzdy a ujsť od všetkého „preč“. Lebo už druhý raz som bola od začiatku roka vycucnutá (tak mi treba). Na toto nesprávne smerovanie energie ma upozornila jedna moja zlatá známa (ĎAKUJEM! lebo asi to od mojich priateľov nestačí 😀 ) … je toho skutočne veľa, stačí len dobre sledovať všetky stop, všetky nezvyčajné náznaky, ale hlavne seba 😉
Idealizácií môže byť mnoho/môže mať mnoho vrstiev. Najviac si ich nesieme od rodičov/z detstva. Skúste sa v sebe pohrabať a premýšľať: čomu dávam aké nálepky, pre čo sa dokážem úplne nadchnúť, alebo čo ma dokáže totálne vytočiť, do čoho dávam prehnané emócie? Krásny, múdry, otrasný, hlúpy, neschopný, nemožný…. porovnávam, rozdeľujem, škatuľkujem (ale pozor, aby som sa takto nevyjadrovala aj o sebe) … vidím čiernobielo. Nevidím Boha v každom človeku. Som JA tak dokonalá, že si toto môžem dovoliť? Určite nie 😀 stačí sa spýtať dobrého/úprimného priateľa, ktorý Vám vždy povie pravdu bez ohľadu na Vaše reakcie, a uvidíte aj svoje chyby- ak ste ich doteraz nevideli/nechceli vidieť. A potom, kto si bez viny, hoď kameňom 😉
Krásny deň priatelia,
Mária 🙂
P.S.: k idealizácii bude aj tabuľka 😉
tak pekny clanocek 🙂 a na tu tabulku som zvedava 😀
krásny článok Majka 🙂 tieto veci si treba pripomínať, lebo ľudia na to často zabúdajú
Evka,
najhoršie je priznať si tie veci- že aj mňa sa to týka… je to dlhodobá práca na sebe a neprestajná sebakontrola. ale všetko sa dá ak sa chce 🙂
Krásny slniečkový deň 🙂
takto krasne naservirovane.. mas pravdu, a nad mnohymi vecami sa musim zamysliet hlbsie. . . dakujem ti za tento clanok, v pravy cas sa mi dostal pred oci.. a teraz putuje do hlavy a srdca..