ŽIJETE ŽIVOT SVÝCH SNŮ NEBO ŽIVOŘÍTE?
Sľúbila som napísať tento článok. I keď nie je jednoduché dať dohromady tie najvhodnejšie slová- pokúsim sa o to.
Prvé stretnutie s touto témou som mala minulý rok, štyri dni pred Štedrým večerom. V decembri som neplánovala už nikoho zobrať, ale toto bolo hodne naliehavé. Dúfala som, že dokážem pomôcť, poradiť, potešiť, vysvetliť prečo, aby sviatky pokoja, boli aj pre iných pokojné…
Prišla ku mne mama s dcérou. Mama už hodne po šesťdesiatke, dcéra tesne pred štyridsiatym rokom. V októbri sa im obesila dcéra/mladšia sestra (27 ročná, slobodná, bezdetná). Mala som obavy z toho, čo povedia na túto smrť z hora- náhle ukončenie smrti vlastnou rukou nie je nikdy považované za „dobré“. Prebrali sme všetko možné- cez ich životy, zdravie, vzťahy, prácu- až sme sa dostali k rodine, rodu a k rodovej línii. Vedela som, že najviac vecí bude tam- a aj bolo. Z kopy rôznych (aj dosť ťažkých ochorení) v rodine sa dalo mnoho 
vyčítať. Život staršej sestry bol od mladosti orientovaný na prácu, kariéru, peniaze (tvrdá, za kariérou a postupom sa derúca žena). Preto ani nemala deti- napriek tomu, že sa už s manželom o to pokúšali- a deti chceli. Naopak mladšia sa viac venovala iným, bola viac otvorená, milá, pestovala bylinky, chodila do prírody… čiže úplne iný človek, ako zvyšok rodiny.
V rodovej línií sa ukázalo veľa odsudzovania, posudzovania iných, veľa nenávisti a hnevu. Modla majetku, peňazí a dobrého postavenia v spoločnosti. Toto všetko som videla, ale s najväčšou opatrnosťou im predostrela. Toho, čoho som sa obávala najviac a čo tie dve ženy zaujímalo v prvom rade- dôvod sebevraždy- bol nakoniec ( a nielen pre mňa) prekvapením. „Posolstvo“ smrti dcéry bolo o ukončení života, aký sa u nich vedie. Zamerať sa na seba (nepozerať na iných, upustiť od prílišného kritizovania a posudzovania ľudí okolo seba ), venovať sa rodine (nie kariére a peniazom), dávať si vzájomne viac pozornosti, pochopenia, povzbudenia a lásky. Obe plakali a vedeli, že je to pravda… Keď po takmer štyroch hodinách odchádzali, boli pokojné a spokojné s tým, čo sme prebrali, vyčistili a vzájomne si povedali. Boli ochotné začať pracovať na odkaze a vedome chceli zmenu. A viete čo bol najväčší dar toho všetkého? Bábätko, ktoré sa narodilo staršej sestre v auguste 🙂
Druhý a tretí prípad som mala v tomto mesiaci (že „náhoda“). Čiastočne som vedela do čoho idem, po tej predchádzajúcej skúsenosti, napriek tomu, že teraz išlo o smrť dvoch mladých mužov.
Prišla ku mne ich mama, usmiata a milá pani, vekovo po šesťdesiatke. Príjemne ma prekvapilo, že pracuje s kyvadlom, už veľa rokov sa venuje knihám s ezo tématikou, mala II.reiki, navštevuje aktívne rôzne kurzy… super- mnoho vecí vedela, nebolo treba toľko vysvetľovania ako v iných prípadoch.
Prvý syn jej zomrel pred deviatimi rokmi, na silný epileptický záchvat. Keď sme sa vrátili do minulosti, začiatok jeho záchvatov bol v 14-tich rokoch. Prebral časť karmy rodovej línie (pýcha, postavenie v spoločnosti, program sebadeštrukcie, kliatby na mužov v rode, vina). Bol to veľmi dobrý syn, veselý a láskavý človek (doteraz sa navštevujú s jeho bývalou frajerkou, ktorá má už svoju rodinu, aj s jeho kamarátmi), preto mama nedokáže pochopiť, prečo musel odísť. Seba začala obviňovať po smrti druhého syna, čo je za zlého človeka, keď toto musí zažívať. Samozrejme – o nej to nebolo. Vedela, že si rodičia vyberajú deti, že máme vybraté to, čo v živote zažijeme a koľko tu budeme. Chápala všetko, len smútok, ľútosť a sebaobviňovanie nedokázala zo svojho života „pustiť“. Jej manžel na tom bol však oveľa horšie, toto všetko začalo mať dopad na jeho zdravie – vzdával život, nemal dôvod tu byť, lebo s jeho synmi mu odišla radosť zo života. Aj toto sme prebrali- vo vonkajšom svete neexistuje nikto a nič, čo by nám nahradilo to, čo máme nájsť sami v sebe! Všetko „vonku“ sú to len „umelé“ náhrady a vždy len dočasu! Bola som veľmi rada tomu, čo jej odkázali z hora: Netreba nijaké plakanie, ani dennodenné chodenie na cintorín- to synom škodí a ťahá ich nazad. Rodičia majú byť šťastní a spokojní so životom aký majú, lebo majú všetko, čo potrebujú k životu. Majú sa venovať živým- deťom a vnúčatám, nie mŕtvym- o nich je postarané „tam hore“…
Hlavným popudom k napísaniu tohoto však bol mail. Kamarátka písala o kamarátke… Smrť syna, mladého človeka, ktorý zabudol na rodinu, kamarátov, rodičov… tohoto všetkého sa vzdal, lebo „ochorel na peniaze“. Smutné… ale aj to je jedna z volieb. Jeho mama (našťastie hodne duchovne popredu) sa mu snažila (však márne) ukázať, že toto nie je dobrá voľba a život je o inom, nie o peniazoch, kariére. No kto chce kam… nedá sa nikoho do ničoho nútiť/presviedčať, ani vlastné deti nie- aj keď vidíme, že ich smer je nesprávny, škodia sami sebe. To, že je to moje dieťa, teda je mi bližšie ako iní ľudia, je o to bolestnejšie… ale (v tomto prípade) je to dospelý človek, rozhodujúci sám za seba. Jeho život- to je len jeho voľba a jeho rozhodnutie.
Čo ak sa nedokážeme rozlúčiť, porozprávať, vysvetliť si všetko s človekom, ešte za živa? Dá sa to aj neskôr. Určte som túto tému rozoberala v niektorom zo starých článkov, ale kľudne napíšem znova.
Moja kamarátka Milka mala veľmi ťažký život. Otec despota, jej životné príbehy boli ako z iného storočia! Minulosť v podobe tráum od otca ju prenasledovala pomaly do 40.teho roku života. Odpustiť a všetko povedať mu dokázala až po jeho smrti. Poradila som jej niekoľko možností a ona si vybrala toto: zašla na cintorín v podvečer, keď tam nikto nebol a mala aspoň trochu súkromia a pokoja. Zapálila otcovi sviečku a sadla si k hrobu. Rozprávala mu všetko, čo ju ťažilo, vyplakala a vynadávala sa- a cítila, že je otec vedľa nej. Všetko z nej spadlo, keď mu odpustila a tým minulosť a jeho prepustila zo svojho života. Po krátkom čase sa s Milkou otec prišiel rozlúčiť – v sne. Odvtedy všetko vnímala inak a našla vnútorný pokoj. Toto všetko sa dá urobiť aj doma, nemusíme na cintorín. Môžeme všetko napísať a spáliť, aj to je spôsob… Dôležité je všetko prepustiť s láskou, odpustením a len s týmito energiami na človeka ďalej (ale nie často) spomínať. Nemá nijaký význam sebe alebo jemu niečo vyčítať. Nemá význam dennodenne vyplakávať a vyčítať mu, prečo to urobil (toto je len o sebaľútosti, nie o láske k nemu). Na to mám tiež príklad, kedy kvôli uctiev
aniu manžela a otca každodennou sviečkou na provizórnom oltáriku v obývačke, skoro vyhorel celý byt… aj to je spôsob, ako zastaviť pozostalých.
Čo je dôležité si uvedomiť?
Každý človek má svoj vlastný osud, svoju cestu. Všetko je neustála zmena- na to často zabúdame. Každý životný otras je pre niečo- pre niečo sme si to vybrali zažiť- len treba dobre hľadať, čo za tým je. Často je to o zmene života, zmene postoja, neopakovaní rovnakých chýba ako naši predkovia. Ak sme to my, kto sme zdraví a živí- rozmýšľajme a hľadajme odpovede. A učme sa, postupujme vpred. Lebo nič nie je zlé- ani smrť nie. To, ako ju vezmeme my, živí, záleží na našom postoji/pochopení a prijatí faktu, že sme tu len na chvíľku. Čas- ten náš pozemský- nehrá úlohu- pre každého sú Vesmírne hodiny nastavené inak. Nikto- ani naše deti, nie sú NAŠE, sme LEN ich rodičia. To oni si vyberajú nás. Nezabúdajme na to! Žime tak, aby sme každý deň mali ukončený pochopením toho, čo sa cez deň udialo, odpustením – ak je to potrebné (sebe, alebo iným), poďakovaním za všetko, čo sa nám dostáva- lebo je toho skutočne veľa. Len na mnoho z požehnaní Života zabúdame pre čierne dni, ktoré sa sem-tam objavia.
(Všetko je len z môjho pohľadu a niekoľkých skúseností, preto prosím berte moje slová s rezervou. Budem rada, ak sa ozvete s vlastnými riešeniami/zážitkami/skúsenosťami, ďakujem!)
Mária
Súvisiace články
Veľmi sa mi páčil tento článok.Týka sa to aj mňa ,stratila som syna pred desiatimi rokmi ako 22 ročného pri autonehode a nie som stým vysporiadaná.Mnoho som však pochopila z tohoto článku .Rada by som ešte podebatovala o tejto téme.Ďakujem s pozdravom Ľudmila.
Ďakujem za odpoveď na článok, napíšem Vám mail 🙂
Líbí se mi Váš článek, přišla jsem o syna před rokem, bylo mu 23 let a pro mě tím skončil svět. Manžel zemřel před 4 roky. Ráda bych s Vámi o tom promluvila.
Monika,
ďakujem za odozvu na článok.
napíšem Vám mail 🙂
Dobrý deň, chcela by som Vás poprosiť´o radu, máme nejaké problémy v rodine, moja sestra si myslí, že je prekliata, lebo sa jej nedarí a teraz najnovšie jej niekto otrávil psíka, ktorého sme všetci milovali,veľmi sa trápi preto a my tiež… dalo by sa touto metódou prísť na to čo to je a vyliečiť to? je možné že sa to týka nás všetkých, lebo babičke tragicky zahynula dcéra pred rokmi, naša teta …
ďakujem
Evka,
napísala som ti mail 🙂
Dia SAID:
Dobrý deň, chcela by som vás poprosuť o radu, Máme pretrvávajúce problémy v rodine, moja sestra je vážne chorá, ale pokusy o vyliečenie vzdáva, má negatívne mslenie , viacero ľudí už preklíala (asi aj mňa), odmieta ma, vyhlásila „aby som zabudla že som bola jej sestrou. Trapi ma to moc. Nebudem na tomto svete s nou uz asi dlho a je mi to luto.
Mam aj ja zdravotne problemy, ktore ma zuskostňuju, neviem sa ich uz 4 roky zbavit…nviem či to všetko najeko spolu nesúvisí
Klaudia,
najskôr k sestre: ak si niekto NECHCE dať pomôcť- NEPOMÁHAME! je to jej slobodné rozhodnutie. zbytočne by si dávala energiu na niečo, do čoho sa nemáš starať (sestra-nesestra)…. ak sa do niečoho príliš angažujeme (do čoho nemáme právo), bude to na našu škodu- vždy príde v tomto sme nejaké STOP… vyhni sa tomu stop a keď jasne odmieta- viac nerieš. jediné čo môžeš je nie ľutovať, ale odpustiť jej všetky slová, ktoré na kohokoľvek v hneve smeruje (Modlitba odpustenia- nájdeš v článku ktorý vyšiel v pondelok: Domáca úloha na tento týždeň), myslieť na ňu s láskou a nechať ju jej životu/rozhodnutiu.
z čoho vyplývajú tvoje úzkostné stavy?
dobry den…pred 6 tyzdnami som prisla o jedineho syna…sama som ho vychovavala..ine deti nemam ani manzela…zila som len pre neho , mal 15 rokov a spachal samovrazdu, vyskocil doma z balkona zo 7 posch…preco som taka pekliata? jeho otec sa o neho nezaujimal , sama som ho vypiplala, vsetko pre neho obetovala a zostala som sama..preco niektori ludia musia tolko trpeit cely zivot? Pritom pracujem ako zdrav.sestra, cely zivot pomaham druhym a teraz som stratila moj jediny zmysel v zivote……
Helenka,
odpovedí na to, prečo sa to stalo môže byť viac. … napíšem apsoň to, čo ma zo skúseností napadlo:
z napísaného mi ide idealizácia vzťahov, možno aj lásky a rodiny. obetovanie sa, prílišné lipnutie a naviazanie sa na človeka (mali ste len jeho, starali ste sa len o neho, váž život bol on).. prácu ktorú máte vyžaduje obetavosť, súcit, starostlivosť.. ale ak sa toto všetko vo veľkej miere prenáša na človeka s ktorým žijeme, trpí. je to akoby sme ho dusili. samozrejme, neusíme si toho byť vôbec vedomí.
druhá vec čo ma napadla je karma rodu. v tomto bode trepa popátrať, či sa neopakujú situácie, vzťahy, problémy, nehody alebo čokoľvek, čo je neobvyklé a opakuje sa. ak niečo také je, energie sa môžu prenášať na nás a našich potomkov.
posledná vec je obrat a úplná zmena života. každý človek si vyberá vlastný osud, vlastné zážitky a nič, čo sa nám v živote udeje, nie je náhoda. deti si vyberajú rodičov a všetko, čo sa spolu s nimi majú naučiť. z prečítaného mi ide neliputie na ľudoch, na vzťahoch, naučiť sa žiť ako nezávislý človek- bez závislosti na komkoľvek a čomkoľvek.
samozrejme, môžem sa mýliť. je to len to, čo ma pri čítaní komentára napadlo…
Helenka, držím Vám palce v tom, aby ste našli v sebe dostatok síl, dokázali pevne stáť, a naďalej boli oporou a pomocou iným. nič nie je náhoda, všetko má zmysel, ktorý nie vždy a ihneď objavíme… Boh vie, prečo nám prídu do života také a také situácie … ak chcete, napíšte mi (mariaaab@azet.sk)