Ďakujeme Daške za jej postrehy. Určite Vám jej riadky v mnohom napovedia 😉
Nedávno som mala zaujímavý rozhovor s kamarátkou, ktorá si veľmi intenzívne hájila svoju pravdu. Neskutočne som jej chcela vykričať ako veľmi podlieha vlastnému sebaklamu, ako veľmi jej otravuje život takéto myslenie a ako si za to všetko nešťastie, ktoré jej „osud“ nadelil aj tak môže sama. A vtedy mi vnútorný hlas len tak ticho pošepkal že keby som aj sama k sebe 
pristupovala takýmto spôsobom, nikdy by som sa nič nenaučila. Pretože moja kamarátka v tej chvíli nepotrebovala ďalšiu kritiku, nepotrebovala ani, aby som jej rezignovane prikývla. To, čo vtedy skutočne potrebovala, bolo prijatie. Pocit, že môže byť sama sebou bez toho, aby ju niekto napravoval, alebo dával rady. Vnútorne som si povedala, že napriek všetkému verím, že je dosť silná na to, aby sa zmenila, ak bude sama chcieť. Pre mňa samú bolo v tej chvíli dôležité uvedomenie, že ani moja vlastná cesta predsa nezačala tým, že som si nadávala, alebo sa odsudzovala za to, aká som. A robila som to. Ale takýto prístup ma ešte viac zaslepil a podporil hnev, ktorého už bolo aj tak dosť. Nikdy by som sa nenaučila, akú veľkú hodnotu má môj život, keby som sa jedného dňa nepozrela do zrkadla a nepovedala si „tak a teraz sa začneme spolu rozprávať s úctou“. V okamihu, keď sa rozhodnete pre prístup lásky a nie odsudzovania, začne sa vám meniť svet. On sa možno najskôr celý rozpadne, aby sa mohol postaviť odznovu 🙂
Prvým krokom na ceste k vlastnému uzdraveniu je prijatie. Naše vzťahy s blízkymi sa môžu uzdraviť jednoduchým prijatím. Keď niekoho rešpektujete ako človeka, so všetkými dobrými aj zlými stránkami, pominie napätie, ktoré medzi vami bolo. Nemusíte s týmto človekom súhlasiť, alebo ho mať radi, je to vaša voľba, tak ako je zase jeho voľba a právo byť tým, kým je.
Nemôžeme úprimne zmeniť nikoho, okrem seba samých. Druhým môžeme ponúknuť radu, ak o ňu stoja, môžeme im vlastným príkladom ukázať iný spôsob života, alebo myslenia, ale v skutočnosti sa zmenia len vtedy, ak sa preto sami rozhodnú. A hlavne by sme vždy mali začínať od seba. Nikto z nás nemôže povedať, že už je natoľko zrelý, alebo „osvietený“, aby nepotreboval žiadne zmeny k lepšiemu. Práca na sebe je práca na celý život. Na druhých ľuďoch nás predsa najviac hnevá to, čo nemáme vyriešené v našom vlastnom vnútri. Preto si všetci navzájom nastavujeme zrkadlo. A viete ako sa hovorí: „Zbytočne nadávaš zrkadlu, keď máš krivú hubu“ 😀
Veľa dobrej nálady a krásny deň vám všetkým 😉
Zda sa mi to az neuveritelne ale vcera vecer som zazila podobnu situaciu. Tak ako pise Daska, aj ja som mala chut jednemu clovieciku vykricat nech uz konecne otvori oci a neklame sameho seba a nech sa konecne pozrie na ten svoj zivot realne…aj som si neodpustila jednu ustipacnu poznamku, no hned potom som sa stopla a uvedomila som si ako dlho som ja bola slepa a hlucha…v tej chvili som tomu cloveku v duchu podakovala za zrkadlo, ktore mi nastavil a poslala som mu vela lasky a sily aby dokazal zit zivot podla svojich predstav a nie podla toho co sa od neho ocakava…je krasne a oslobodzujuce ked dokazeme prijat seba a ostatnych presne takych, aki v danom momente su. Dakujem za tento vyborny clanocek:-)
Kto je prosím tá Daška? Veľmi pekne to napísala. Izabela
…stála čitateľka tohto úžasného blogu a vďačná za to že môže byť občas jeho súčasťou 😉
Přijímat je úžasné, ovšem jak jste psala – někdy se náš svět musí rozpadnout, aby se mohl znova postavit – jenomže to se dost často děje skrze druhé a mnohdy také skrze nepřijetí… Protože pokud vás někdo nepřijímá, můžete se buď zamyslet nad tím, jestli důvod nepřijetí stojí za změnu nebo se můžete naučit za sebe plně postavit… Přijetí je krásné, ale nemyslím, že je dobré přijímat vše jak leží a běží (je spousta lidí, kteří toho navíc i dokážou zneužít a parazitovat) – já tak budu možná spokojená (nebo si to budu namlouvat), ale nebude vývoj… A vývoj je to, oč tu možná běží… Je potřeba citlivost na to, aby člověk odhadl, kdy co použít… Smrt nebo život.